Radíme si navzájom

Radíme si navzájom

Je dobré poznať rôzne problémy detí a rodín a poznať aj niektoré možnosti ako ich riešiť a kde hľadať pomoc, keď ich riešiť neviete. Je dobré zamyslieť sa, čo by ste robili ak by sa to stalo vám a čo by ste poradili, ak by sa to stalo blízkym.
Našim cieľom je ukázať rodičom ako hľadať riešenia v sebe, konfrontovať ich s inými možnosťami a myslieť v širších súvislostiach.

Ako sa naučiť pomáhať sebe, svojim deťom…

Teší ma vidieť čoraz viac rodičov, ktorí si uvedomujú, že problémy ich detí sú aj ich problémy, že všetko čo deti prežívajú dostali. Rozlúsknuť, čo sú zdedené problémy, čo je povaha dieťaťa, čo sú impulzy z prostredia, ktoré spúšťajú ťažkosti ale aj ochorenia dieťaťa je zložité pre rodičov ale aj pre deti.

Znovu sa vrátim k príbehu chlapca, ktorý bol v škole agresívny, bil sa so spolužiakmi. Mal obhryzené nielen nechty, ale aj kožu okolo nich. To „videné” bolo silné a nepomáhali žiadne opatrenia… Na tom „nevidenom“ sme pracovali s jeho matkou. Jedným zo zdrojov silnej agresie bol jej otec, ktorý bol alkoholikom. Dôležitá však bola informácia z jeho detstva – narodil sa ako nemanželské dieťa, takže v tej dobe bol jednoducho pankhartom. Rovesníkmi bol neuznaný a nevlastným otcom bol za všetko tvrdo trestaný, matka ho nedokázala brániť. Celé svoje detstvo sa stretával s množstvom hnevu, výsmechu a agresie, ktoré nedokázal spracovať. Zostala v ňom silná agresia, ktorá sa prejavovala zatínaním rúk a čeľustí. A jeho vnuk mal dispozície reagovať agresívne na provokačné správanie detí, na hnev alebo kritiku zo strany otca – to všetko boli vlastne iba spúšťače potlačeného hnevu a skrytej agresie starého otca. Práve pochopenie a pokojné prijatie príbehu starého otca pomohlo ukončiť silné emócie aj u jeho vnuka.

Sú dve cesty vo výchove ako reagovať na problémy dieťaťa:

  • môžete dieťa kritizovať, obviňovať, vyhrážať sa mu, trestať ho zákazmi ale aj fyzickými trestami. Okrem toho dieťa cíti, že je vylúčené z kolektívu, je izolované, jeho agresivita sa môže stupňovať alebo ju obráti voči sebe. Výsledkom je kriminalizovanie, pocity odlúčenia, hnev, nepriateľstvo, pocity viny…

alebo

  • je jednoduchšia cesta a tou je prijatie problémov dieťaťa, jeho odbremenenie od týchto ťažkých emócií, nájdenie zdroja agresie a potlačeného hnevu. Výsledkom je, že ste v spojení so svojim dieťaťom, dieťa cíti váš záujem a ochotu riešiť jeho citový problém a cíti, že ho prijímate so všetkým. Z poznaním tejto výchovnej cesty môžete dieťa upozorňovať, vysvetľovať mu, aj ho kritizovať – ale všetko sa to deje s úplne inými emóciami.

Drevo sa dá rúbať s hnevom, ale aj s radosťou a pokojom, že sa budeme môcť zohriať. Podobne je to aj s výchovou – môžete ju robiť s hnevom ale aj pokojom a porozumením. Otázka je, čo so svojimi emóciami? A sme na tej istej ceste – priznať si ich, prijať ich a hľadať odkiaľ plynú a to môže byť spoločná cesta vedúca k riešeniu aj detských problémov.

Práve rodinná terapia dáva odpovede na tie komplikované otázky: PREČO to robí, PREČO je neposlušné, PREČO je choré, PREČO sa neviem ovládať …

Dôležité je hľadanie odpovedí ešte v tom najnižšom veku, kedy sa s dieťaťom ešte nedá pracovať – sú to nočné mory dieťaťa, problémy so spaním, s jedením, kakaním, obliekaním, sedením na nočníku, odlúčením od matky, silným vzdorom ale aj afektívnymi záchvatmi, rôznymi strachmi a samozrejme vždy sa dajú hľadať odpovede aj na otázky -“prečo je dieťa choré….“. Aj vo vyššom veku je dieťa bezradné a nevie pomenovať svoj problém a všetko sa to stupňuje v puberte, kedy už môže vašu pomoc odmietať.

Rozhodla som sa rozdeliť väčšiu fungujúcu skupinu a vytvoriť aj skupinu venujúcu sa viac problémom detí a ich výchove. Dať väčší priestor tejto téme umožní realizovať aj individuálne poradenstvo, diagnostiku a poznanie problémov z pohľadu dieťaťa.

V pôvodnej skupine s pokročilejšími klientmi, sa okrem riešenia rôznych tém a problémov zameriame aj na získavanie schopnosti vedieť pracovať na svojich problémoch ale aj viesť skupinové rodinné konštelácie. Tieto sa totižto nedajú naštudovať, k tomu vidieť zopár rozostavení, absolvovať niekoľkohodinový minikurz a „hurá idem ich robiť“.

Rodinnú systemickú terapiu, alebo rodinné konštelácie robím 18 rokov, z toho 6 rokov som ich iba zažívala, riešila svoje ochorenie, učila sa vnímať ich hĺbku a cítiť ich posolstvo pre súčasné problémy. Samozrejme ich budem robiť ďalej – uľahčujú a napĺňajú mi starobu a dávajú silu pomáhať!

Zlozvyky.

Dobrý deň. Môžem poprosiť o radu? Dcéra (4 roky) si stále obhrýza nechty. Najprv som sa samozrejme zľakla, že to má súvis s psychikou, že niečo nie je v poriadku. No potom to vyzeralo tak, že hneď ako na nechte mala hoci len maličký vyčnievajúci kúsok, tak jej to jednoducho zavadzia. Teraz mám pocit, že keď nemá čo robiť s rukami, automaticky si ich začne obhrýzať alebo prstami hľadať, či tam niečo nezavadzia… Nechty má už veľmi zničené a nevie prestať. Keď už nemá čo obhrýzať, stane sa, že si rozhryzie aj kožu pri nechtoch, často až do krvi. Netuším, prečo to robí, trápi ma to a veľmi jej s tým chcem pomôcť. Nekarhám ju za to, len jej vravím, že som z toho smutná. Skúšala som už rôzne spôsoby, ako tomu zabrániť, ale všetko zlyhalo. Ona to nechce robiť, uvedomuje si, že s tým chce prestať, ale nejde jej to, lebo to robí podvedome, niekedy si ani nepamätá, že si ich obhrýzala. Zaberá len jedna vec – olepenie nechtov leukoplastom. To však môžem robiť len doma, lebo iba doma jej ich viem nanovo prelepiť, keď sa zašpiní, v škôlke sa to nedá. Tento spôsob jej vyhovuje, sama si to pýta, aby jej nechty nešli do úst. Prosím, poraďte mi, ako jej s tým môžem pomôcť. Veľmi ma to trápi a vidím, že aj ju. Chce prestať, no sama to nevie a ja jej neviem pomôcť.

 

Obhrýzanie nechtov a záderov, odborne onychofágia, je rozsiahlo diskutovanou témou. Rodičia nie vždy tomto javu pripisujú veľký význam. Existujú jej ľahšie formy, ktoré ustúpia spontánne, ale aj zložitejšie formy, ktoré sprevádzajú dieťa až do dospelosti, pretože bez pomoci odborníka nezmiznú.

Onychofágia je považovaná za ľahkú neurózu, no môže mať zložité pozadie. Porovnávam to s teplotou, ktorou vám telo niečo signalizuje – aj obhrýzanie nechtov, záderov a iné zlozvyky sú istým signálom.

Ako bojovať s obhrýzaním nechtov u detí? A je vôbec potrebné s tým bojovať?

Na vaše konštatovanie: „Najprv som sa samozrejme zľakla, že to má súvis s psychikou, že niečo nie je v poriadku,“ odpovedám – VŽDY to má súvis s psychikou.

To, čo robíte, pomáha riešiť vonkajší prejav niečoho, čo je uložené v hĺbke psychiky. Niečoho, o čom ani dcéra a ani vy nemusíte vedieť.

Odporúčania, ako hľadať vnútornú príčinu sú bohaté. O príčinách sa hovorí v zmysle, že dieťa môže mať z niečoho strach, môže mať obavy zo školy, z konfliktného domáceho prostredia, z kamarátov… Ja ich považujem iba za spúšťače niečoho, čo je hlbšie uložené.

Možno vám pre lepšie pochopenie pomôže príbeh chlapca, ktorý bol v škole agresívny, bil sa so spolužiakmi. Mal obhryzené nielen nechty, ale aj kožu okolo nich. To „videné” bolo silné a nepomáhali žiadne opatrenia… Na tom „nevidenom“ sme pracovali s jeho matkou. Jedným zo zdrojov silnej agresie bol jej otec, ktorý bol alkoholikom. Dôležitá však bola informácia z jeho detstva – narodil sa ako nemanželské dieťa, takže v tej dobe bol jednoducho pankhartom. Rovesníkmi bol neuznaný a nevlastným otcom bol za všetko tvrdo trestaný, matka ho nedokázala brániť. Celé svoje detstvo sa stretával s množstvom hnevu, výsmechu a agresie, ktoré nedokázal spracovať. Zostala v ňom silná agresia, ktorá sa prejavovala zatínaním rúk a čeľustí. Často ju uvoľňoval požívaním alkoholických nápojov. A jeho vnuk mal dispozície reagovať agresívne na provokačné správanie detí, na hnev alebo kritiku zo strany otca – to všetko boli vlastne iba spúšťače potlačeného hnevu a skrytej agresie starého otca. Práve pochopenie a pokojné prijatie príbehu starého otca zmenilo aj správanie matky voči svojmu otcovi a pomohlo ukončiť silné emócie aj u jeho vnuka.

Každý problém, každé ochorenie má časť videnú a časť skrytú. To, čo vidíme, môžeme riešiť. Nie však iba prsty, ale aj ústa a čeľusť. V tomto zlozvyku sú zapojené ruky (prsty, nechty) a ústa (zuby a čeľusť). Aktívnejšie sa zdajú byť ústa, prsty sú skôr iba obeťou. Ústa potrebujú niečo hrýzť – niekedy sú to len ceruzky. A prsty možno potrebujú byť hryzené, aby niečo cítili.

Dôležité je:

  • prijať problém s vedomím, že dieťa sa vyrovnáva s niečím nepoznaným,
  • nezakazovať zlozvyk, ale pokojne ho znepríjemňovať rôznymi prekážkami (lak na nechty, natieranie prstov…)
  • dohodnúť gesto alebo slovo, ktorým prerušíte jeho zlozvyk a odpútate jeho pozornosť,
  • zamestnávať ruky (hry na hudobný nástroj, prstové cvičenia…),
  • využívať kontrolované obhrýzanie nechtov s použitím „frontálne okcipitálneho“ držania hlavičky: “Predstav si hnev, ktorý cítiš a aj to, ako si hryzieš prsty…” https://vychovavkocke.sk/frontalno-okcipitalne-drzanie-fo-nie-je-novodobym-javom/
  • vytriasť z rúk a čeľustí napätie a poklepať ich,
  • s nádychom môže dieťa napnúť svaly rúk a čeľuste, s výdychom precítiť ich uvoľnenie,
  • masírovať ruky, prsty ale aj tvár a čeľusť…
  • nevyhrážať sa a nevyužívať strach z následkov,
  • dieťa nevydierať svojimi pocitmi.

Čo s tým, čo nevidíme?

V pozadí zlozvyku je vždy starý strach, ktorý je uložený v podvedomí a je spojený s hnevom, zlosťou a agresiou, ktorá zostala uviaznutá v čeľusti alebo v rukách. Predovšetkým sledujte aj iné prejavu strachu, zlosti, bezmocnosti, nočné desy, škrípanie zubov, ktoré dieťa prežívalo alebo prežíva.

Hľadajte u seba, svojich rodičov. Nie obhrýzanie prstov, záderov, ale konflikty, strachy, hnev a iné uviaznuté a neukončené emócie.

Ak riešite iba to vonkajšie, to vnútorné si nájde inú cestu ventilovania, pričom sa môžu objaviť iné ťažkosti, ktoré už nie sú dávané do súvisu s pôvodným zlozvykom.

Dostať sa k nevidenému je už prácou pre odborníka, ktorý vie pracovať s hlbinnými terapeutickými postupmi. U ľahších foriem zlozvyku vám pomôžu výchovné metódy pracujúce s podvedomím (pripravené k publikovaniu).

Využívajte rozprávky, príbehy, divadielka, prácu so snami, môžete nakresliť energiu zlozvyku, využívať môžete prstové figúrky, ktoré budú bojovať s čeľusťami a zubami draka.

Každý zlozvyk má svoj jedinečný príbeh, ktorý je viazaný k traumatickým zážitkom niekoho z minulosti. Ak ho viete odhaliť, máte tému pre rozprávkový príbeh…

Pomocníkom pre riešenie starých emócií je Bachova kvetová terapia https://vychovavkocke.sk/bachova-kvetova-terapia/

Ako pomôcť, ako byť terapeutom, psychológom pre svoju rodinu – s tým vám pomôžu dve komplexné, unikátne metódy dostupné pre každého. Ich zvládnutie bude znamenať, že budete vedieť pomôcť sebe, svojim deťom, partnerovi, vnúčatám… https://vychovavkocke.sk/one-brain/   https://vychovavkocke.sk/metoda-rodinnych-konstelacii/

Nechcem ťa!

Častou témou v práci s deťmi sú ich odmietavé reakcie voči rodičom. V napätých situáciach reagujú niektoré deti impulzívnejšími prejavmi a vyjadreniami typu: si zlá, ty nie si moja mama, nechcem vás, odídem…, si odporný.

Extrémnejšie sú emočne silné odmietavé postoje: syn nechce byť po rozvode rodičov s matkou; dcéra v pubertálnom veku sa musí odsťahovať ku starým rodičom pretože nenávidí svojho otca. To sú už prípady vyžadujúce odborné riešenie.

Čo s bežnými prejavmi detí?

Častou reakciou rodičov na takéto správanie dieťaťa – je kritika, obviňovanie dieťaťa, výčitky a tresty, prípadne urážlivosť a odmietanie komunikácie s ním!

Čo ale týmto spôsobom rodičia dosiahnú:

  • dieťa bude svoje pocity potláčať, neprejavovať a ony budú spokojní, že to nevidia ale to neznamená, že tie neznáme emócie zmizli. Všetky zostali uložené, nespracované, nepochopené a potlačené…,

  • takto vnútorne hromadené sa môžu prejavovať voči súrodencom, spolužiakom, zvieratám…. alebo aj voči sebe ako sebadeštruktívne správanie,

  • k tomu sa pripája negatívny obraz o sebe ako o zlom, nevďačnom, zákernom človiečikovi,

  • trápia ho pocity viny a výčitky až do dospelosti,

  • a v puberte všetko takto spracované voči rodičom prejaví so silou, ktorú už nepotlačia.

Čo robiť?

Uvedomte si, čo vidíte v správaní dieťaťa – sú to jeho emócie, jeho skrytý problém, neovládateľné správanie, nejaké neznáme myšlienky – je to niečo čo ho zaťažuje.

1.krokom – je uvedomenie, čo spôsobujeme v psychike dieťaťa svojou kritikou –“som zlý, hlúpy, nevážim si rodičov, nezaslúžim si ich...“ , následné pocity viny, výčitky voči sebe, alebo stupňovanie hnevu a vzdoru, ktorý vedie k boju…

2.krok – prijatie problematickejšieho správania dieťaťa, ktoré je vaše so všetkými svojimi vlastnosťami a schopnosťami.

3.krok – reagovať neutrálne, bez emócie, skôr s konštatovaním –“ty si si nás vybral, …môžeš si nájsť iných…“

4.krok – alebo nereagovať v danej chvíli, to ale neznamená, že sa k tejto téme nevrátite ale v pokojnej situácii.

5.krok samozrejme netrestať s hnevom, zlosťou, urazenosťou. Skôr diplomaticky skonštatovať:  „Potrebujeme si od seba oddýchnuť“. „Potrebujeme ísť od seba“. “ Potrebujeme si oddýchnuť, potrebujeme mať trochu pokoj“. A dieťa bude zažívať prirodzené dôsledky vášho oddychu, nebude večera, spoločné hranie, čítanie.   

Prečo netrestať?

  • Dieťa má všetko od vás – váš hnev, zlosť, nenávisť ale aj radosť lásku, pohodu… Máte právo ho trestať za to, čo ste mu odovzdali nevyriešené?

  • Začať riešiť – „vidím, že potrebuješ pomôcť s hnevom, ktorý cítiš voči mne“. Možno si ho aj vy pamätáte zo svojho detstva, preto to úprimne dieťaťu povedzte.

  • Skúsime spolu stopovať tvoj hnev po prúde hnevu“. Možno váš otec pil, preto popíšte svoje pocity – bála som sa ho, veľmi som sa naňho hnevala, že bil maminku. Hnevalo ma, že nás maminka nebránila a neurobila s tým koniec ….

  • Urobte si rodostrom a povedzte mu príbehy jeho predkov a členov a pomôžte dieťaťu uvedomiť si čoho je súčasťou, čo od koho zdedilo.

Požiadala ma o pomoc maminka, pretože ju dcéra odmietala a to aj na verejnosti. Samozrejme ju to trápilo a nevedeli si to v rodine vysvetliť. Prvým sedením sme museli spracovať hnev jej maminky, ktorá bola adoptovaná a adoptívna matka jej to nepovedala. Dozvedela sa to až v puberte, a v tomto zložitom období so silnými emóciami, sa spojil hnev voči biologickej matke, ktorá ju opustila a adoptívnej matke, ktorá jej to nepovedala. A sila tých emócií lomcovala malým dievčatkom – ich vnučkou, ktorá nevedela, prečo svoju maminku nechce…

Mgr. Adamcová Lýdia

2 ROČNÁ DCÉRA

Chcela by som sa poradiť ohľadne mojej 2 ročnej dcéry. Je živšia a má veľa energie. Cez deň mi už niekedy ani spať nechce napriek tomu, že doobeda sa vybehá vonku. Väčší problém však vidím v tom, že keď nie je po jej hádže sa o zem, metá sa a kričí. A najnovšie si to vybíja aj na mne že ma chce udrieť alebo začne hádzať hračky. Zo začiatku som jej za takéto správanie dala po zadku lenže nepomohlo, bola viac agresívnejšia. Teraz sa snažím byt kľudnejšia buď ju nechám chvíľu tak nech sa vybúri alebo ju skúšam prehovoriť na niečo iné. Raz je impulzívna a potom bojazlivá. Občas sa v nej strácam ako mám na ňu najlepšie reagovať. Teraz začala byť aj dosť na mňa naviazaná stále ma ťahá za ruku nemôžem sa od nej vzdialiť, chce aby som sa jej nonstop venovala. Tento strach má asi aj preto lebo ešte študujem, 3 dni býva počas toho pokým som v škole so starkou. Ranné odchody brala v poriadku ale posledne dva mesiace vždy ráno za mnou plakala. Okrem toho ani medzi mnou a priateľom (jej otcom) to nieje úplne ideálne. Budem rada ak mi poradíte ohľadne jej správania.

Riešenie: V tomto prípade by som predovšetkým doporučila matke sústrediť sa na seba a partnerský vzťah. Ak by sme sa vžili do psychiky jej dieťatka precíťme čo asi cíti. Rodičia, ktorí ho pozvali na tento svet vlastne nie sú doma. Matka študuje, dušou je niekde úplne inde a otec nevieme čo cíti. Ich vzťah neviem či spĺňa základné predpoklady rodičovskej istoty. Na chýbanie tejto citovej stability dieťa reaguje, buď hnevom alebo sa stiahne do svojej ulity, ale môže reagovať aj ochorením. Preto akékoľvek spôsoby na dosiahnutie zmeny správania dieťaťa nemusia byť úspešné, dokonca škodlivé, pretože jeho problém ochrany, bezpečia a citovej väzby sú potlačené a z týchto hlbín detskej psychiky sa budú kedykoľvek v jeho živote ozývať.
Mgr. Adamcová Lýdia

Sedemročný ročný fajčiar.

Na doporučenie neurologičky ma požiadala o pomoc matka s 12 ročným synov pre jeho bolesti hlavy. Matka uviedla, že syn prerušovane fajčí od 7 rokov. Nerešpektuje ju, v rodine sú preto časté konflikty. Rodičia chlapca sú rozvedení, matka má svoju rodinu a tam je všetko v poriadku. Matka priznáva, že so synom sa ťažšie komunikuje, nerešpektuje nevlastného otca a boja sa jeho nevhodného vplyvu aj na dieťa z druhého vzťahu matky. S biologickým otcom sa chlapec nestretáva.

Riešenie: Prvé, čo ma upútalo bola chlapcova kresba rodiny, v ktorej nakreslil seba a otca. Toto však bolo v rozpore s údajmi matky, ktorá tvrdila, že chlapec k otcovi chodiť nechce. Pri ďalšej práci s chlapcom sme sa zastavili vo veku, keď mal 4 roky. Popisoval ako spolu s otcom hrávali futbal, ako chodievali na výlety a len okrajom spomenul, že ocino stále iba fajčil. Fajčenie sa stalo pre chlapca niečo, čo ho spájalo s otcom a zážitkami, ktoré spolu zažili. Nevedel ale predovšetkým sa bál prejaviť svoj citovú potrebu byť s otcom. Musel hrať hru podľa matkiných predstáv o dobrej novej rodine, ktorú on rušil svojim fajčením. Bol to aj jeho podvedomí bojkot, proti matke a to aj za cenu svojho obviňovania.

Matka dodatočne priznala, že nechcela aby sa syn s otcom stretával, odsťahovala sa ďaleko aby ich styk obmedzila. Myslela si, že ak má svoju novú rodinu, že to stačí. Ako prvé riešenie synovho problému som doporučila aby sa chlapec začal stretávať s otcom. Chlapec dokonca prejavil záujem žiť s otcom. A otec – jeho úlohou by malo byť – prestať fajčiť a byť príkladom svojmu synovi.

Poučenie : Obviňovať dieťa a žiadať terapiu aby sa zmenilo, je pre mnohých rodičov najjednoduchšia cesta, ktorá však problémy nerieši. V mnohých situáciach je potrebné upraviť prostredie, v ktorom dieťa žije, obnoviť narušené vzťahy k rodičom, dať mu slobodu cítiť to, čo cíti a byť mu vzorom aj v riešení vlastných problémov a to je už cesta zložitejšia ale účinnejšia. A dieťa – často už potom nepotrebuje odbornú pomoc, problémy sa začnú reťazovo riešiť.

… a ešte, duša dieťa je vždy s tým rodičom, ktorého nemá. Ak máte jedno dieťa doma a druhé v nemocnici, na ktoré viacej myslíte? Určite na to, ktoré nie je doma.

Ak naučíte dieťa „hrať hru“ podľa svojej predstavy neznamená, že ste vyhrali. Dieťa si podvedome nájde spôsob ako sa spojiť s rodičom, s ktorým nemôže žiť.

Mgr. Adamcová Lýdia

Dieťa a rozvod

V našom 9-ročnom manželstve sa koncom minulého roka objavili problémy a hádky. Asi sme sa s manželom odcudzili, sama vlastne ani presne neviem, v čom je problém. Trápi ma však naša takmer šesťročná dcérka. Začala sa cez deň pocikávať. V poslednom čase za mnou príde hádam každý deň s tým, že má trocha mokré nohavičky. Som mierny človek, nehreším ju, pomôžem jej osprchovať sa a prezliecť. Ale tuším, že prežíva stres. Som smutná z toho, ako sa nám rozpadá rodina, a aj z toho, že sa to bolestivo nedotýka iba nás dvoch, ale aj dcérky. Pomohol by jej psychológ?

 

Riešenie: 

Dieťa sa narodí z lásky medzi dvoma ľuďmi – jeho rodičmi. Energia tohto nádherného citu ho bude sprevádzať celý život.

Vaša dcéra túto lásku cítila a zrazu sa jej stráca, miesto toho cíti matku, ktorá prežíva bolesť, smútok, strach, cíti otca, ktorý možno prežíva hnev, bezradnosť… a všetko je to zakryté akousi pretvárkou, len aby ste jej neublížili. Dieťa cíti pravdivú realitu a je zneistená tým, čo vidí a čo cíti. Buďte k nej úprimný.

Prelínajú sa tu viaceré témy, ktoré je potrebné pochopiť a riešiť. Predovšetkým je potrebné prijať obdobie smútku, ktoré spolu s dcérou prežívate. Je to prirodzená reakcia na citovú stratu a je to rana, ktorá potrebuje čas na svoje zahojenie. Rozveseľovať ju, kupovať darčeky, zamestnávať aby sa rozptýlila, je ako premaľovávanie traumy na ružovo. Stará tradícia hovorí, že smútok trvá rok. Nechajte smútku čas na postupné rozpustenie – nebojte sa byť smutné, pustite si pokojnú hudbu, možno si zapáľte sviečku, spolu si ľahnite, objímte sa, položte jej ruku na čelo, a len spolu buďte, ak chce plakať poplačte si, je to prirodzená reakcia na stratu. Chodievajte do prírody, choďte jazdiť na koňoch, poseďte si v tichu kostole,  môžete si vziať malé zvieratko z útulku, nechajte dcéru spať s vami. Ak sa totižto táto rana nezahojí, bude dcéra na citové straty v živote reagovať stále bolestivo, pretože sa vždy ozve táto stará rana. Či to už bude strata priateľky, prvej lásky a možno neskôr aj manžela.

Riešte seba – vy ste tá, ktorú dcéra potrebuje a ktorú cíti. Ak  budete riešiť seba ako ženu, ktorá má prejsť určitou skúškou, určite vás to posilní, a to potrebuje cítiť aj dcéra. Neobviňujte manžela, nepotláčajte hnev, zamyslite sa, odpovedzte si na  otázku „prečo sa mi to stalo“ ale riešte to ako svoj problém. Partnerský problém sa delí 50% patrí mne a 50% problému patrí partnerovi. Aj keď môžete mať pocit, že ste bola ideálnou partnerkou, nie je to tak. Pracujte na sebe aby sa vám problém neopakoval v ďalšom vzťahu.

Vy ste pre dcéru vzorom ako prekonávať životné prekážky, ako spracovať traumu, vy ju učíte ako žiť ďalej.

Nezaťahujte ju však do vašich partnerských problémov, oddeľte partnerstvo od rodičovstva. Ako partneri sa môžete rozísť, rodičovstvo je nerozdeliteľné. Nedehonestuje, neobviňujte jej otca. Dieťa si vás oboch nesie v sebe, jej identita je daná vašimi kvalitami a vašou láskou, vďaka ktorej ona žije. Ak budete otca považovať za napr. psychopata – čo bude vaša dcéra. Môže sa stať, že si v budúcnosti za partnera vyberie psychopata. Skôr jej vyzdvihnite tie kvality, pre ktoré ste ho milovala, obdivovala – to jej dá silu. Určite to nedokážete hneď po rozchode ale neskôr na to nezabudnite.

Každá takáto situácia je sprevádzaná strachom, ktorý cíti vaša dcéra. Je to pre ňu hlboko existenčný strach a ako každý strach, aj tento spúšťa stresové prežívanie, ktoré ovplyvňuje celkový psychický a zdravotný stav dieťaťa. Pomočovanie je jej prosbou, výkrikom, pretože ona niečo nevie ovplyvniť a ovládať. Vnímajte to pozitívne, lebo máte signál, čo sa v jej hlbokom podvedomí deje a máte možnosť to riešiť. Riešiť iba samostatné pomočovanie, môže byť efektívne, ak ale zostane strach, smútok, úzkosť, napätie, ťažkosti sa objavia v inej oblasti – bolesti bruška, časté ochorenia, neschopnosť sústrediť sa v škole, depresie …..

Detskej duši, ale rečou dospelého nevysvetlíte tak ťažkú tému, akou je rozchod rodičov. Vytvorte pre ňu krásnu rozprávku, príbeh, kde sa bude prelínať vaša téma aj s riešením a dobrým koncom, v ktorom vám môže pomôcť. Postupne sa venujte literatúre a filmom s pozitívnym posolstvom, kreslite, počúvajte už príjemnejšiu hudbu, tancujte, doprajte si kvalitné „čokoládové rozmaznanie“.

Pomočovanie by malo postupne ustupovať –  dcéra  ale môže posilňovať svoje brušné svalstvo, trénovať STOP techniku – pri cikaní zastaviť prúd moču a potom ho pustiť.

V prípade komplikovanejšieho priebehu môžete skúsiť Bachovú kvetovú terapiu – kde sú kvety, ktoré pomáhajú riešiť strachy, depresie ale aj sebaistotu. 

Účinný je aj domáci biofeedback, ktorý má programy na relaxáciu, na rozpúšťanie traumy, depresie, sebaistotu, sústredenosť. Traumy a stresy nezasahujú iba naše správanie navonok ale menia aj frekvencie mozgu a tie je potrebné harmonizovať. 

Bolo by pre vás dobré, ak by ste si na tejto ceste našla terapeuta, ktorá by vám pomáhala a učila vás ako vedieť pomôcť seba a svojej dcére.

V prípade dlhodobého pretrvávanie a neustupovania ťažkostí u dcéry, je už žiadúca aj liečba u detského psychiatra.

Mgr. Adamcová Lýdia

 

Dieťa ako balón plný hnevu…

Potrebujeme radu a pomoc ako riešiť problém nášho šesťročného syna. Je to už aj preňho problém, ktorý citlivo vníma a bojí sa chodiť do škôlky – „čo ak sa mu to tam stane“. Zdúva sa, zlostí, odmieta každého. Hlavu dá dolu, ak môže odíde do kúta od detí. Deti sa mu už aj vysmievajú, že je ako balón do ktorého pichnú. Keď ho to prejde, je znovu ten normálny chlapec. Začína to často obyčajným upozornením na niečo, alebo je to jeho reakcia na nejaké obmedzenia a zákazy.

Nevie prečo to robí, nevie to ovládať a sám je z toho nešťastný. A nás trápi, že mu v tom nevieme pomôcť. Obdobie vzdoru nemal tak silné, ako je toto jeho správanie.

Rozprávame sa o tom, vysvetľujeme mu, že už pôjde do školy a tam bude musieť pracovať a poslúchať. Skúšali sme ho aj potrestať, ale to bolo ešte horšie.

Riešenie:

Skôr ako budete riešiť možno podobný problém dieťaťa uvedomte si:

  • Všetky nadmerné a veku neprimerané emócie deťom nepatria. Otázkou je komu patria?

  • Ak má záhradník choré jablká nebude liečiť jablko po jablku ale celý strom.

  • Je dôležité uvedomiť si, že každá emócia je dočasná a potrebuje byť ukončená. Tlakový „hrniec emócií“ nezastavíte, ak mu budete dohovárať a kričať naň. Vypnite pod ním oheň.

  • Nepochopené a neuznané emócie majú tendenciu opakovať sa.

  • Problémy dieťaťa majú videnú časť a časť nevidenú, skrytú. Ak sa spýtate dieťaťa, prečo sa pocikáva, prečo je smutné, prečo sa nevie učiť a prečo je často choré – nevie to.

  • Aby ste dieťaťu pomohli, musíte mu pomôcť riešiť predovšetkým skryté a podvedomé časti jeho ťažkostí.

  • Keď u dieťaťa odznie záchvat nejakej emócie, rodičia sa k tejto udalosti zvyčajne nevracajú. Ak sa vrátia, často je to s výčitkami, kritikou a často pred svedkami. Je účinné vrátiť sa k udalosti, v krátkosti a s pochopením, bez toho aby ste dieťa hodnotili. Sústreďte sa na protikladné správanie – čiže ako by sa malo dieťa vhodne správať.

  • Je potrebné odlíšiť či ide o jednorázovú reakciu dieťaťa alebo jeho reakcie začínajú byť určitou jeho vlastnosťou, opakujúcou sa v rôznych situáciach.

    Problém zdúvajúceho chlapca sme rozdelili na akútnu reakciu a chronické opakovanie jeho správania.

  • Prvým krokom bolo doporučenie – po odznení akútnej reakcie chlapca, jeho správanie nekritizovať, neobviňovať ale chápať jeho emócie, ktoré zdedil a ich silu nie je schopný ovládať. Upokojí ho aj pevné objatie. Môžete mu povedať –“chápem ťa, aj ja som sa tak cítil, keď som bola malý a prešlo to“. Vhodné je poprosiť aj učiteľky v MŠ o nekomentovanie jeho správania.

  • Druhý krok – preniesť pozornosť na jeho pozitívne vlastnosti a pozitívne správanie v iných situáciach. Nenamotávať klbká, nezveličovať aby tento problém „neobsadil“ jeho vnútorný psychický svet a to je svet, v ktorom sa vyvíja jeho individualita.

  • Tretí krok predovšetkým bolo potrebné nájsť zdroj silných emócií, ktoré ovládajú chlapca. Emócie sme stopovali k starej mame, ktorej zomrela maminka keď mala 5 rokov, spolu s mladším bračekom ich vychovával otec, ktorý však bol alkoholik. Neskôr si ju vzal do výchovy starší, bezdetný manželský pár aby ich mal kto v starobe doopatrovať. Odmietala to, pretože sa bála o mladšieho brata, ktorý zostal s otcom a neskôr spáchal samovraždu. V psychike dievčaťa, ktoré bolo vo veku ako je „zdúvajúci“ chlapec, sa koncentrovali emócie smútku za maminkou a mladším bratom, hnev na otca ale aj manželský pár, ktorý si ju vzali do starostlivosti, hnev preto , že si nevzali aj mladšieho brata a neskôr sa pridružili pocity viny za smrť brata. Silu týchto emócií ale potláčala, k otcovi sa nechcela vrátiť a z tichým vzdorom žila s nevlastnými rodičmi. Spracovávanie týchto starých, neukončených emócií postupne uvoľňovalo aj zdúvajúce správanie chlapca.

  • Štvrtý krok ako domáca úloha nám vyšla – nafukovanie balónov a ich pustenie, čo má svoju dynamiku a balón lieta po celej izbe. Matka k tomu uviedla, že je to najobľúbenejšia synova aktivita. Nielen deti ale aj dospelí podvedome často robia určité aktivity a po terapii povedia „nevedel som, prečo to robím a teraz už viem, že mením podvedomú energiu skrytých emócií.“

Moje dieťa a šikana

Prosba o radu
“ Dcéra chodí do posledného ročníka základnej školy a dlhodobejšie má problém s kolektívom. V triede sa vytvorili skupinky a ju ako keby vyčleňovali a ona to nevie zvládnuť. Ohovárajú ju a stane sa, že jej nadávajú. Chce odísť zo školy a predsa je už v poslednom ročníku. Neviem ako jej pomôcť. Keď to budeme riešiť s učiteľkou bojím sa, že to môžeme ešte viac zhoršiť.“

 

Riešenie: Dávnejšie som pracovala s mladým mužom, ktorého šikanoval šéf. Mladý muž bol úzkostlivý a citlivý. Pracovali sme na časovej línii a museli sme sa zastaviť v  období, keď bol na základnej vojenskej službe, kde ho tiež šikanovali. Všetko to ale začalo nástupom do školy, kde si šikanu prvý krát uvedomil. Vyrastal bez otca, bez mužského vzoru a mužskej energii.

Šikana niekde začína a niekde by aj mala skončiť, má svoje korene a môže nás sprevádzať celý život v rôznej podobe – šikanové sú ženy, starí ľudia…  Šikana nikdy nekončí preložením dieťaťa do inej triedy, do inej školy. To je iba prvá pomoc aby psychika dieťaťa nebola preťažená, nie je však riešená podstata a príčina šikany.

Šikana je pre rodiča a pre dieťa signál a výzva,  že dieťaťu chyba odvaha, sebaistota a šikanujúci práve na toto upozorňuje – tu a teraz. Tu a teraz majú rodičia šancu dieťaťu pomôcť naučiť sa brániť, bojovať prípadne nereagovať. Ak to rodičia pochopia zistia, že skutočne platí – „všetko zlé je na niečo dobré“.

Čo robiť?

  • Prvotný šok spojený s hnevom, útočením, obviňovaním, ktorý prežívate, spolu so snahou zmeniť prostredie dieťaťa. Skúste ale predýchať a uvedomiť si„moje dieťa potrebuje pomoc.“
  • Urobte nevyhnutné opatrenia, týkajúce sa zariadenia, kde sa šikana deje.
  • Začnite pracovať s vaším dieťaťom, je potrebné pracovať predovšetkým s jeho odvahou.

Ako?

Prejav a sebavyjadrenie každého človeka je koncentrované v troch hlavných oblastiach a to pohyb, hlas a oči.

Kombinácia ráznych pohybov, gest s vhodným zvukovým prejavom a priamym očným kontaktom dáva správaniu dieťaťa iné vyžarovanie.

Pohyb – výrazná reč tela, vzpriamené držanie hlavy, dlhé a rozhodné kroky ale aj hlas je prejavom sebaistoty.

Uvolnite energiu dieťaťa boxovaním, mlátením, dupaním, kričaním. Jednoducho – je dobré vedieť inštinktívne používať ruky, nohy a hlas – je to prejavom celého tela.

Samostatnou kapitolou sú zvieratá. Napríklad kone – naučiť deti jazdiť a ovládať koňa je cesta k ich odvahe a sebadôvere ale aj uvedomeniu si vlastnej sily. Kôň je silnejší, rýchlejší ale súčasne dokáže byť aj poslušný a podriadený. Kone posilňujú vôľu dieťaťa, schopnosť presadiť sa a predovšetkým pocit z ovládania silnejšieho zvieraťa.

Zaujímavou aktivitou je aj výcvik psov a iných zvierat, kde dieťa musí prekonať svoje obavy a nájsť spôsob priblížiť sa ku ním.

Hlas – to je krik, tento sa inak prejavuje ak prežívame strach, inak sme nahnevaní a zúriví. Každé dieťa sa rodí so schopnosťou kričať silne a hlasno. Znovu naučte svoje dieťa prejaviť tento inštinktívny krik.

Mlčanie – kedy je dôležitý tento prejav. Vedieť mlčať a nereagovať je prejav sebaistoty, odvahy ale aj mentálnej prevahy.

Ako ho trénovať? Hrajte doma hru – postavte sa proti sebe, pohľad do očí a hovorte mu napríklad máš krivé zuby, si hlúpa sova, si tučný komár, si malý slon. Kombinácie slov alebo jednoduché vety by mali byť humorné, nezmyselné. Dieťa by nemalo reagovať a iba sa usmievať.

Oči očný kontakt je najsilnejší komunikačný kanál a vyžaruje silu nášho „JA“. Pohľad do očí je aktom sebapresadzovania.

Práve deti prežívajúce strach a poníženie majú tendenciu klopiť zrak a pozerať do zeme. Práve dupanie a dýchanie pomáha posilniť aj priamy očný kontakt.

Takto získaná fyzická zdatnosť pomôže deťom lepšie sa vyrovnať aj s psychickými šikanovaním.

Viac na:      https://vychovavkocke.sk/sikana-bez-hranic-ako-jej-predchadzat/

AKO HLBOKO ZASAHUJE ÚMRTIE RODIČA DETSKÚ PSYCHIKU…..

Deti dávno pred úmrtím rodiča podvedome cítia „prichádzajúce nebezpečie“ …..

Dávnejšie som pracovala s chlapcom, ktorý žil s matkou a otec pracoval v zahraničí. Chlapec mal problémy s učením, sústredením, so spolužiakmi  – bol akoby v inom svete. Citovo bol naviazaný na matku ale bol voči nej aj zlý. Aj v priebehu terapie –  bolo jeho správanie raz dobré a potom zase zlé. Začala som cítiť, že bude niečo s matkou. Matka sa narodila z dvojčiat ale druhé dieťa – chlapček, jej brat zomrel. Ako dieťa bola neposlušná, živá a maminka jej často povedala“ „keby bol radšej Janko zostal žiť, bol by lepší ako ty“. Matke som doporučila psychiatrickú liečbu, ktorú priebežne aj absolvovala.

S odstupom času prišiel s chlapcom otec, s prosbou aby som sa naňho pozrela a dala aj jemu nejaké doporučenia. Matka totiž spáchala samovraždu a to v čase hospitalizácie na psychiatrickom oddelení. A chlapec, bol úplne iné dieťa, bol smutný, ale hlboko pokojný, akoby z neho niečo spadlo. Akoby to bol vedel, podvedome cítil matkinu traumu a depresiu, a svojim správaním, či už dobrým ale aj zlým, si ju pripútaval k sebe, držal ju tu.Deťom s podobnými problémami sa v škole ťažko sústreďuje a učí, a ich nepokoj je často diagnostikovaný ako porucha pozornosti a učenia.

Riešenie detských problémov je práve kvôli ich strachu o rodiča neúspešné, dieťa si nedá vziať ťažkosti, ktorými chce rodiča zachrániť a prinútiť ho niečo riešiť.

Som vnímavá na problémy detí, ktoré cítia nebezpečné ochorenie rodiča, cítia jeho „ťah zo života“. Dávnejšie bežala televízna reláciu, v ktorej riešili výchovné problémy detí. Zaujal ma príbeh veľmi problémového chlapca – využívali rôzne taktiky na jeho „skrotenie“ ale bez väčšieho efektu. Po nejakom čase som zaregistrovala správu o úmrtí jeho otca a starého otca. Nekľud chlapca bol predzvesťou tejto tragickej udalosti ale nevedel ju pomenovať, iba cítil nepokoj a pútal pozornosť akýmkoľvek spôsobom. V týchto prípadoch je dôležité pracovať s rodičom, ktorý mohol vo svojom detstve zažiť podobnú traumu  zo straty rodiča.

Dieťa akoby už bolo pripravené na smrť rodiča. Detská psychika i napriek tomu dieťa chráni a to tretím spôsobom reagovania v traume – a to je stuhnutie, znecitlivenie a nevnímanie celej situácie. Deti potom reagujú paradoxne – zasmejú sa, grímasujú, alebo sú chaotické.

Pokiaľ však dieťa cíti podporu blízkeho človeka – druhého rodiča, prípadne príbuzných, cíti ich prirodzený smútok a bolesť, dokáže zvládnuť bolestné chvíle smútku.

Dieťa má prejsť aj túto cestu, pretože má možnosť vysporiadať sa so smútkom prirodzene. Chrániť dieťa pred touto bolesťou, je iba dočasná ochrana. Postupne duša dieťaťa začne hľadať rodiča a to sú nebezpečné situácie pre celý jeho život. Zostalo niečo neukončené, nepochopené.

Nezabúdajte, že rok je čas na prirodzené liečenie citovej rany a to  iba u dieťaťa.

Požiadal ma o pomoc otec dievčatka s pretrvávajúcimi ťažkosťami v škole s učením ale aj v komunikáciou  s deťmi. Pred 4 rokmi im zomrela maminka a psychológ otcovi doporučil, aby dieťa zamestnal a robil mu stále nejaký program. Otec to komentoval – „ja som som ju priam uštval, rôznymi aktivitami….“.

Problém bol v jej nezahojenej citovej rane zo straty matky. Spracovávať smútok plačom je prirodzené a pokojný smútok by sa mal hojiť jeden rok. Nedoporučuje sa do prirodzeného smútenia zasahovať umelými „radosťami“ a deti rozveseľovať. Hovorím tomu – premaľovávať čierne na ružovo.  Potrebné sú  chvíle, v ktorých bude rodič s dieťaťom smútiť,  účinné je FO (frontálno okcipitálne) držanie hlavičky dieťaťa, ktoré pomáha pri spracovávaní emočne náročných zážitkov.

Nezahojená rana totižto bolí potom celý život a nielen to, dieťa stále rodiča hľadá a môže ho chcieť nasledovať.

a to je téma: „čo  zrkadlí dieťa svojím úmrtím

12- ročný chlapec, ktorý zatajuje známky…

…a prepisuje si ich v žiackej knižke a to napriek tomu, že je to viditeľné a príde sa na to. Do poslednej chvíle bude klamať a popierať, a ak ho pristihnú – zúri a plače. Učí sa dobre, býva vyznamenaný, doma sa ale nechce učiť, podľa maminky je darebný a nepozorný.

Maminka ma požiadala o pomoc, a to i napriek tomu, že otec s psychologickým vyšetrením syna nesúhlasil, pretože pracuje na takej pozícii a psychologické vyšetrenie syna, by mohlo ohroziť jeho  určitý spoločenský status.

Rodičia sú bezradní a nevedia, kde robia chybu – nebijú ho, nekričia naňho, dostane iba trest neísť von. Dohovárajú mu starí rodičia, otec sa naňho hnevá, vidí v ňom delikventa, uráža ho to, pretože pracuje s podobnými deťmi. V rodine je podstatne starší a úspešný brat, ktorého každý uznáva a oceňuje. Matka si uvedomovala podstatné rozdielne citové postoje otca voči obidvom synom.

Z údajov o vývine – tehotenstvo s maloletým bolo fyziologické, pôrod komplikovanejší, pretože mal omotanú pupočnú šnúru okolo krku a dusil sa. Ranný psychomorický vývin bol podľa matky v poriadku, iba neprešiel fázu „štvornožkovania“, iba sa čudne ťahal. Od 3 rokov navštevoval materskú školu, kde bol však utiahnutý, nemal kamarátov, a keď mu deti vzali hračku, nedokázal sa brániť. Pred nástupom do školy absolvoval skríningové psychologické vyšetrenie,  na základe výsledkov ktorého  nebolo doporučené jeho zaškolenie, pretože nevedel kresliť (dôvodom zrejme bola nezrelosť jemnej motoriky). Rodičia sa však na radu učiteľky, ktorá bola na zápise,  rozhodli syna zaškoliť, lebo tam vedel   povedať  básničku.

Momentálne je v 5. triede,  uvedené problémy začali v 4. triede. V dôsledku takého správania chlapca došlo aj k polarizácii výchovných postojov v rodine, kde starí rodičia a otec odmietali akékoľvek riešenie u psychológa a preferovali skôr radikálnejšie výchovné postupy. Postupne sme zistili, že podobné ťažkosti mal aj otec v detstve, čo bolo pravdepodobne aj v pozadí odmietavého postoja starých rodičov a otca k riešeniu ťažkostí chlapca.

Úroveň jeho intelektových výkonov  signalizovala ich výrazný rozptyl od priemeru až k hranične podpriemerným výkonom. V projektívnom vyjadrení uviedol – „Sám neviem, prečo niekedy … klamem.“ Bojím sa … pocitu, že som sám“,  „ Hanbil som sa … keď som spravil chybu.“, „ Často sa bojím … priznať chybu.“, „Niekedy sa celý trasiem … od nervov.“, “Vždy si tajne prajem … byť slávnym hokejistom“.

Za kľúčové v danom prípade považujem :

  • stres pri pôrode, kde situácia pre maloletého bola hraničná – ak nemôžete dýchať a dusíte sa,  je stav  medzi životom smrťou,
  • dispozície k podobnému správaniu, ktoré dostal maloletý od svojho otca,
  • rozdielne postoje rodičov k riešeniu problémov maloletého,
  • tvrdé odsudzovanie správania chlapca zo strany širšieho rodinného prostredia.

Riešenie týchto tém môže postupne umožniť aj riešenie ostatných prejavov – nezrelosť jemnej motoriky, kolísanie intelektovej výkonnosti a deficitnú pozornosť.

Úspechom by podľa mňa bolo:

  • aby sa chlapec/klient dokázal sústrediť na učenie,
  • nemal pocit hanby a nedokonalosti, ak mu niečo nepôjde tak ako staršiemu bratovi,
  • aby mal svoju sebaistotu, ktorú by si nemusel  napĺňať túžbou po sláve hokejistu,
  • aby nemal pocit osamotenosti vo svojich problémoch, za ktoré vlastne ani nemôže

Riešenie problémov chlapca však stagnuje, pretože jeho otec odmietol pokračovať v terapii syna, preňho je neprijateľné, aby jeho syn chodil k psychológovi.

Na tomto prípade by som chcela uviesť ako sa kumulujú neriešené problémy detí, ktoré začínajú  už v priebehu tehotenstva a pôrodu. Je potrebné pochopiť význam  primárnych reflexov. V tomto prípade zostal aktívny „Symetrický tonický reflex krku“. Deti s aktívnym STRK preskočia fázu lezenia a štvornožkovania, rýchlo začnú stáť a chodiť a následne v školskom veku sa objavujú poruchy učenia, pozornosti (ADD) a poruchy pozornosti s hyperaktivitou (ADHD – Attention Deficit hyperactivity Disorder).

Mgr. Adamcová Lýdia

Strachy, brzdy detského vývoja

Urgentne potrebovali pomoc rodičia 12 ročnej slečny, ktorá odmietala chodiť do školy. Dlhodobejšie trpela úzkostnými stavmi. Prežíva strachy z búrky, vetra a postupne sa začala báť všetkého. V škole nemá kamarátky, je uzavretá a nedôveruje si. Učí sa zle, nevie sa učiť, je lenivá. Matka, ktorá to všetko prežívala úzkostlivo uviedla – akoby som videla seba a všetko to prežívam s ňou. V priebehu konzultácie sa však objavujú problémy so spánkom, trvajúce od útleho veku, kedy boli problémom aj nočné desy. V čase pred spaním dievča sa neustále zaoberá témou smrti, ako to bude ak zomrie, kedy zomrú rodičia a čo bude robiť ona..

Riešenie:

V prvom rade by som upozornila rodičov na „akútnosť „problému, ktorý v mnohých prípadoch nie je možné zvládnuť zo dňa na deň. Psychické problémy, ktoré majú svoju históriu a ich korene presahujú jednu generáciu, nie je možné riešiť rýchle a efektívne.

Ak sú akútne problémy dieťaťa už dlhodobejšie stávajú sa chronickými, a ich riešenie je už dlhodobejšie. Čím dlhšie trvá neriešenie problémového správania dieťaťa, tým hlbšie sa fixuje v jeho psychike a tým zložitejšie je aj jeho riešenie.

Akútnu situáciu možno rýchlejšie riešiť u pedopsychiatra psychofarmakami, predovšetkým v situáciach sebapoškodzovania a situáciach ohrozujúcich život dieťaťa.

V danom prípade, okrem akútnej situácii – nechodenie do školy – bola evidentná aj chronická situácia a to : dlhodobé strachy, úzkosť a problémy so spánkom, fixovanie na tému smrti – ktoré siahajú do jej ranného dectva a to boli neriešené nočné desy.

V rámci psychoterapie je možnosť racionálnej intervencie, ktorá však v prepubertálnom období dieťaťa má svoje úskalia.

Problémy 12 ročnej slečny sme znovu rozdelili na problém matky a problémy dcéry. Matka s úľavou prijala toto riešenie, uvedomujúc si, že ona nie je pre dcéru  „vhodným vzorom“ pokojného a bez stresového prežívania a má obavy aj o partnerský vzťah.

U dievčaťa sa začalo s pasívnou formou biofeedbaku na „rozbitie“ depresie, úzkostných stavov a riešenie spánkových problémov. Mozog pracuje v iných frekvenciách ak zažíva radosť a iných, ak prežíva strach a je v depresii. Taktiež musí vedieť pohotovo prepínať v spánkových a bdelých frekvenciách. Toto umožňuje práve BF terapia, ktorá postupne menila prežívanie dievčaťa.

Problémom detí prežívajúcich úzkosť a strachy je zaťaženie ľavej hemisféry, ktorá vníma strachy. Dominancia ľavej hemisféry následne narúša spolupráca oboch hemisfér a vznikajú problémy s učením a sústredením. Na domácu úlohu preto dostala slečna krížové cvičenie a prstové krížové cvičenie na harmonizovanie činnosti hemisfér.

Matka odmietajúc dcérinu liečbu u psychiatra mala záujem o Bachové esencie, o ktorých si informácie našla aj na internete.

Problémy matky boli viazané na jej dectvo. Narodila sa ako posledné dieťa s dvadsaťročným odstupom od predchádzajúceho súrodenca. Žila s rodičmi, ale matka bola vážne chorá a zomrela, keď ona mala 13 rokov. Jej celé dectvo bolo plné strachu o matku, v noci nespávala – „počúvala“ dych matky. Časté boli aj situácie, kedy musela prísť ku ním záchranka. Pamätala si na jednu z posledných situácií, keď sa vracala zo školy a maminku odvážala záchranka. Samozrejme strach jej nedovolil sústrediť sa v škole a celkovo bolo pre ňu učenie a sústredenie problémom. Trauma, ktorá „vypĺňala“ celé dectvo matky a bola ukončená smrťou jej matky – nám objasnilo aj dcérino fixovanie na tému smrti.

Spracovanie tejto dlhodobej traumy potrebuje čas na ukončenie tak ťažkých emócií, ktoré detská psychika nevie spracovať a iba ich ukladá. Mozog sa však vie chrániť – tretí spôsob reagovania v strese je znecitlivenie, stuhnutie, zmrznutie, čo je základom aj pre nesústredenosť a problémy s ADHD ale aj pre mnohé detské depresie, ktorú rodičia často definujú ako lenivosť dieťaťa.

 

 

Puberta nie je len puberta

O pomoc ma požiadala rodina s pubertálnou dcérou, u ktorej došlo k silnému odmietaniu, ignorovaniu až zlostným prejavom voči otcovi. Sama uviedla – „nemôžem ho cítiť, fyzicky ho nemôžem cítiť. Neviem čo sa stalo ale jednoducho to prišlo a mám pocit, že to tak ľahko neprejde. S matkou mám normálny vzťah. Viem, že sa kvôli mne trápi“.

Podľa údajov rodičov dcéra bola bezproblémové dieťa s normálnymi vzťahmi k obom rodičom. Učí sa veľmi dobre, chce ísť študovať ďalej. Teraz rieši kde odísť, či ku starým rodičom alebo na internát. Doma nechce zostať, odmieta o tejto téme hovoriť. Stáva sa, že ju nájdu plakať.

 

Puberta je sociálny pôrod, kedy dieťa odchádza od rodiny a ide do sveta. Spojenie – pupočnú šnúru s rodinou – si musí prestrihnúť ono. Aby to vôbec mohlo urobiť musí si vás negovať, kritizovať, obviňovať. V opačnom prípade – ak vás dieťa obdivuje, miluje, nedokáže prerušiť  to detské spojenie s vami. Utkvela mi jedna myšlienka – „matka, ktorá má konflikty s dcérou, ktorá jej odvráva, si môže povedať –„dobre som ju vychovala“.

Brať veci s nadhľadom, nie osobne, neurážať sa, nevytýkať, využiť silu mlčania a spomenúť si na svoju pubertu – je znakom, že ako rodičia dospievate do svojej múdrosti.

Dvere do sveta otvára deťom otec. Je to otec, ktorý dcéru učí vnímať svet mužov. A matka, má skôr tendenciu držať dieťa doma a preto býva vzťah detí s matkou konfliktnejší. Alebo vzdor pubertálneho dieťaťa býva orientovaný na všetko. V tomto prípade to bol hnev dcéry silne a neprimerane orientovaný na otca.

Dcéra tému otca vytesňovala, sama si uvedomovala svoju bezmocnosť riešiť to, nechápala to a nevedela čo s tým.

Rriešenie:

Prvým krokom bolo odísť a nestupňovať emócie, skôr ich nechať vyhasínať. Únik však nerieši podstatu konfliktu ale ľahšie sa s emóciami pracuje v neutrálnom priestore. Začali sme sa orientovať na jej životnú cestu – čo chce ísť študovať, priateľské vzťahy a nepriamo aj vzťahy k mužom.

Druhým krokom bolo odkloniť jej problém a preniesť pozornosť na posilnenie protikladného správania – ako prežíva vzťahy k súrodencom, starým rodičom, priateľom.

Správanie dcéry k otcovi nezodpovedalo ani jej psychologickému profilu ani emočnému reagovaniu, čo zodpovedalo údajom o jej správaní do obdobia puberty.

Vekové obdobie 14 až 16 rokov aktivovalo neznáme správanie. Bolo potrebné nájsť zdroj tak silných, neprimeraných emócií. Sila fyzického odporu bola veľmi nápadná. Všetky nadmerné a neprimerané emócie deťom nepatria!!! Vždy je potrebné hľadať, komu patria a kto ich nespracoval.

Pubertálne obdobie je kritickým obdobím pre spoluprácu s dieťaťom. Využili sme preto metódu rodinnej terapie v spolupráci s matkou. Otvoril sa problém matkinej starej mami. Matka si ju pamätala ako normálnu starú mamu. So starým otcom, ktorý bol od nej starší mala 4 deti a žili tiež normálne. Postavili sme predstaviteľku za starú mamu a objavili sa nám silné pocity hnevu, odporu, až agresivity voči starému otcovi – „Nemôžem ho cítiť, je mi odporný“ bola jej veta. Všetko zostalo ale potlačené. Vtedy si matka spomenula, že starú mamu ako 16 ročnú vydali za staršieho ale bohatšieho muža. Bol to otec, ktorý to presadil i napriek tomu, že ona bola zaľúbená do iného a mala v pláne odísť a študovať.

Skúste si predstaviť 16 ročnú slečnu – zaľúbenú a prinútite ju vydať sa za starého muža.

Vynorili sa pocity odporu, až zvracania a nenávisti, čo už bola aj téma intimity.

Stará mama to celý svoj život v sebe potláčala, rezignovala, obetovala sa a ospravedlňovala to tým, že deti mali všetko.

Celé sa to ukončilo odhnevaním a vyplakaním, zostala nám téma intimity, ktorá nesie aj intímne skúsenosti ďalších žien na jej generačnej línii. Pamätám si na vzťahové a intímne problémy zrelej ženy, ktorá bola v detstve svedkom milovania rodičov. Odvtedy cítila odpor k svojmu otcovi, ktorého predtým obdivovala. Tesne po jej puberte ale tragicky zahynul a okrem intimity, zostali výčitky, pocity viny, ktoré sme dodatočne spracovali. A podobné problémy mala aj jej dcéra.

Celý problém sme aj v tomto prípade, dcére vysvetlili aby pochopila odkiaľ jej pocity pramenia a prečo ich nedokáže zmeniť .

Pre deti býva veľkou úľavou ak pochopia históriu svojho „problémového“ správania. Samozrejme to neznamená, že ona nemá čo robiť – predovšetkým je potrebné aktivovať svoje emočné správanie, ktoré už ale nemá takú silu.

«   |