12-ročný chlapec, ktorý zatajuje známky

…a prepisuje si ich v žiackej knižke a to napriek tomu, že je to viditeľné a príde sa na to. Do poslednej chvíle bude klamať a popierať, a ak ho pristihnú – zúri a plače. Učí sa dobre, býva vyznamenaný, doma sa ale nechce učiť, podľa maminky je darebný a nepozorný.

Maminka ma požiadala o pomoc, a to i napriek tomu, že otec s psychologickým vyšetrením syna nesúhlasil, pretože pracuje na takej pozícii a psychologické vyšetrenie syna, by mohlo ohroziť jeho  určitý spoločenský status.

Rodičia sú bezradní a nevedia, kde robia chybu – nebijú ho, nekričia naňho, dostane iba trest neísť von. Dohovárajú mu starí rodičia, otec sa naňho hnevá, vidí v ňom delikventa, uráža ho to, pretože pracuje s podobnými deťmi. V rodine je podstatne starší a úspešný brat, ktorého každý uznáva a oceňuje. Matka si uvedomovala podstatné rozdielne citové postoje otca voči obidvom synom.

Z údajov o vývine – tehotenstvo s maloletým bolo fyziologické, pôrod komplikovanejší, pretože mal omotanú pupočnú šnúru okolo krku a dusil sa. Ranný psychomorický vývin bol podľa matky v poriadku, iba neprešiel fázu „štvornožkovania“, iba sa čudne ťahal. Od 3 rokov navštevoval materskú školu, kde bol však utiahnutý, nemal kamarátov, a keď mu deti vzali hračku, nedokázal sa brániť. Pred nástupom do školy absolvoval skríningové psychologické vyšetrenie,  na základe výsledkov ktorého  nebolo doporučené jeho zaškolenie, pretože nevedel kresliť (dôvodom zrejme bola nezrelosť jemnej motoriky). Rodičia sa však na radu učiteľky, ktorá bola na zápise,  rozhodli syna zaškoliť, lebo tam vedel   povedať  básničku.

Momentálne je v 5. triede,  uvedené problémy začali v 4. triede. V dôsledku takého správania chlapca došlo aj k polarizácii výchovných postojov v rodine, kde starí rodičia a otec odmietali akékoľvek riešenie u psychológa a preferovali skôr radikálnejšie výchovné postupy. Postupne sme zistili, že podobné ťažkosti mal aj otec v detstve, čo bolo pravdepodobne aj v pozadí odmietavého postoja starých rodičov a otca k riešeniu ťažkostí chlapca.

Úroveň jeho intelektových výkonov  signalizovala ich výrazný rozptyl od priemeru až k hranične podpriemerným výkonom. V projektívnom vyjadrení uviedol – „Sám neviem, prečo niekedy … klamem.“ Bojím sa … pocitu, že som sám“,  „ Hanbil som sa … keď som spravil chybu.“, „ Často sa bojím … priznať chybu.“, „Niekedy sa celý trasiem … od nervov.“, “Vždy si tajne prajem … byť slávnym hokejistom“.

Za kľúčové v danom prípade považujem :

  • stres pri pôrode, kde situácia pre maloletého bola hraničná – ak nemôžete dýchať a dusíte sa,  je stav  medzi životom smrťou,
  • dispozície k podobnému správaniu, ktoré dostal maloletý od svojho otca,
  • rozdielne postoje rodičov k riešeniu problémov maloletého,
  • tvrdé odsudzovanie správania chlapca zo strany širšieho rodinného prostredia.

Riešenie týchto tém môže postupne umožniť aj riešenie ostatných prejavov – nezrelosť jemnej motoriky, kolísanie intelektovej výkonnosti a deficitnú pozornosť.

Úspechom by podľa mňa bolo:

  • aby sa chlapec/klient dokázal sústrediť na učenie,
  • nemal pocit hanby a nedokonalosti, ak mu niečo nepôjde tak ako staršiemu bratovi,
  • aby mal svoju sebaistotu, ktorú by si nemusel  napĺňať túžbou po sláve hokejistu,
  • aby nemal pocit osamotenosti vo svojich problémoch, za ktoré vlastne ani nemôže

Riešenie problémov chlapca však stagnuje, pretože jeho otec odmietol pokračovať v terapii syna, preňho je neprijateľné, aby jeho syn chodil k psychológovi.

Na tomto prípade by som chcela uviesť ako sa kumulujú neriešené problémy detí, ktoré začínajú  už v priebehu tehotenstva a pôrodu. Je potrebné pochopiť význam  primárnych reflexov. V tomto prípade zostal aktívny „Symetrický tonický reflex krku“. Deti s aktívnym STRK preskočia fázu lezenia a štvornožkovania, rýchlo začnú stáť a chodiť a následne v školskom veku sa objavujú poruchy učenia, pozornosti (ADD) a poruchy pozornosti s hyperaktivitou (ADHD – Attention Deficit Hyperactivity Disorder).