Génius s pocitmi hlupáka
… alebo čo cítia a čo prežívajú deti s ADHD a poruchami učenia
Je dostupných množstvo informácii o tom, čo sú tieto poruchy, ako sa prejavujú, ako ich kompenzovať.
Ale to, čo cíti a prežíva dieťa s týmito ťažkosťami je ťažšie pochopiť, pokiaľ ste ich nemali.
Základnými prejavmi týchto porúch sú slabá koncentrácia pozornosti, slabá výdrž, problémy s presnosťou sluchového, ale aj zrakového vnímania, problémy s jemnou motorikou, nepokoj či hyperaktivita, precitlivenosť, kolísavé nálady.
Uvedené ťažkosti sú neuro-vývojovou poruchou, nemôžete ju výchovou spôsobiť a ani napraviť. Neúmernou záťažou a nevhodným výchovným prístupom sa môžu aktivovať predispozície dieťaťa k týmto poruchám a ďalej ich môžu udržiavať.
Čo potrebujú tieto deti
Potrebujú uznanie, že to nie je ich vina, potrebujú odbremenenie, zníženie nárokov a úpravu podmienok učenia, potrebujú pomoc a odborné riešenie ich psychických traum.
Deti predsa nemôžu za komplikované pôrody, kedy mohli byť na hranici života a smrti, nemôžu za rizikové tehotenstvá, hroziace potraty, ochorenia ohrozujúce ich život, ale ani za zdedené emočné traumy. A predovšetkým potrebujú lásku, uznanie a radosť zo života …
Poznám to …
Bola som dieťa s ADHD, mala som niektoré dys-poruchy. Bola som dieťaťom, ktoré sa nekonečne snažilo a nekonečne trpelo. Pravidlá slovenského pravopisu, ktoré boli pre mňa „španielskou dedinou“, a aj v súčasnosti sú dôležitejšie ako „detské JA“ a dôležitejšie ako zdravie dieťaťa.
Ambulancie psychológov, psychiatrov a školské poradne sú v súčasnosti plné detí s ťažkosťami v učení, ale aj v správaní, pribúda detí s neurotickým a depresívnymi ťažkosťami, častými ochoreniami a neraz aj útekmi a samovraždami.
Prečo to tak končí
Priblížim vám každodenné prežívanie detí s týmito ťažkosťami:
-
trpia tým, že nepotešia rodičov jednotkami,
-
boja sa vidieť rodičov nahnevaných, pretože nevedia to, čo je pre ostatné deti samozrejmé,
-
trpia výsmechom, že prečítali alebo napísali hlúposť,
-
trpia neustálymi upozorneniami a sťažnosťami učiteľov,
-
trpia strachom, čo bude doma,
-
nevedia, prečo nedokážu čítať, nevedia, že to čo čítajú, čítajú zle,
-
nevedia, prečo nechápu to, čo čítajú,
-
nechápu, prečo urobili toľko chýb a prečo sú to chyby, veď oni to vnímajú tak,
-
postupne si zvykajú na to, že sú hlúpe, pretože nevedia čítať, písať diktáty, sústrediť sa,
-
cítia bezmocnosť, bezradnosť,
-
strácajú energiu, sú vyčerpané, depresívne
-
učenie odďaľujú,
-
potom sú obviňované z lenivosti, nezodpovednosti, hlúposti,
-
uvedomujú si, že komplikujú život rodičom,
-
vo vzťahoch sa cítia menejcenní, čo môžu riešiť agresivitou s následnými poruchami správania
-
ich sprievodcom v živote sa stáva strach – strach z toho, že zajtra to bude také isté, strach zo zlyhania, strach zo sklamania rodičov, strach, že budú musieť chodiť ku psychológovi a možno aj psychiatrovi,
-
nastupuje sebaobviňovanie: „Som hlúpy, neviem sa vyjadrovať, píšem s chybami, neobsedím, som z toho vyčerpaný, unavený, zlostný, smutný, bezradný.“
-
škola sa stáva nočnou morou, najradšej by ušli, boja sa ísť domov,
-
najlepšie je, keď sú chorí, vtedy začnú mať rodičia strach o nich, sú ku nim milí, sú s nimi.
Tieto deti nie sú hlúpe
Deti s dys-poruchami sú tvorivé, myslia inak, sú nekonvenčné, zaťažuje ich stereotypné učenie. Učivo, ktoré ich nezaujíma, prestanú vnímať. Ich mozog akoby potreboval zmysluplnejšie, zaujímavejšie a tvorivejšie informácie, ale aj akčnejšie postupy.
Intelekt detí s dys-poruchami je priemerný až nadpriemerný. A preto tieto deti trpia a uvedomujú si, čo všetko by mali vedieť, ale nevedia prečo to nevedia.
To podstatné je, že tieto deti nie sú hlúpe. Leonardo da Vinci aj Hans Christian Andersen boli v detstve považovaní za deti so spomaleným vývinom. Sir Isaac Newton, anglický matematik, bol považovaný za hlúpeho žiaka. O Albertovi Einsteinovi riaditeľ školy prehlásil, že z neho nikdy nič nebude.
A sú tu „múdri“ – zrkadlá pre hlúpych
Nastupuje tlak čistých jednotiek a kritiky: “To si mala takto urobiť; takto napísať; tam platí také pravidlo; tam musí byť čiarka; tam má byť tvrdé ý; tam je zlý slovosled; ako si to povedala; zase si do zvrzala…”
Deti cítia kritiku, poníženie, cítia nadradenosť múdrych. Majú pocit, že sa nemajú právo vyjadrovať, na to sú tu tí, čo poznajú pravidlá slovenského pravopisu, tí čo vedia a sú úspešní, skoro v každom predmete.
Ako pomôcť týmto deťom
Určite ste sa stretli s odporúčaniami: „Učte svoje dieťa väčšej trpezlivosti, sústredenosti. Nebude sa potom rozčuľovať ani vyčíňať, bude vedieť lepšie pracovať. Určte mu hranice, aby nebehalo… Rozprávajte sa s ním o tom, že je úžasné, len sa musí viac snažiť.“ Stále je tam nejaké ALE.
Takéto odporúčania dieťaťu nepomôžu a nie je v nich nič o tom, ako zlepšiť pozornosť, výdrž a trpezlivosť, ako zlepšiť výkonnosť mozgu.
Nepomôže viac sa učiť, viac času venovať učeniu, často na úkor fyzických aktivít a iných záujmov.
Dôležité je pochopiť ako vznikajú tieto poruchy
Inšpirujúci k tejto téme, je článok psychiatra MUDr. P. Pötheho: „ADHD je často posttraumatická stresová porucha. Veľakrát to psychiatri nevedia“. Už názov článku upozorňuje, že pozadie porúch učenia, sústredenia a hyperaktivity je zložitejšie, a tým aj ich terapia. Pracovať s týmito poruchami u dieťaťa znamená pracovať s jeho stresmi, strachmi, depresiami, ale aj starými traumami, ktoré tam sedia ako „žaba na prameni“.
Čo je ADHD (Attention Deficit Hyperactive Disorder)
Ochrana pred silnými, emočne bolestivými zážitkami a spomienkami. Zabezpečuje ju 3. spôsob inštinktívneho reagovania, a tým je znecitlivenie, zmrznutie, stuhnutie. Radšej necítiť ako sa zblázniť – to je ochrana predovšetkým detskej psychiky.
Pre telo je jedinou cestou – ochromiť tieto emócie, a to napätím svalov – zatíname päste, čeľuste, hrdlo je stiahnuté, škrípeme, zadržíme dych – a máme menej kyslíka. Emočná energia zostane uzavretá a telo je nabité neuvoľnenou energiou, ktorá potrebuje byť uvoľnená. Dlhodobo môže byť v obraze posttraumatickej stresovej poruchy.
Mnohí dospelí, ktorým v detstve zomrel rodič, povedali – „dovtedy bol svet krásny, farebný a potom iba tma, nič si nepamätám, ani neviem ako žijem“. Sprievodným javom sú studené nohy a ruky, necitlivosť k chladu, oslabená imunita, telo sa nevie v chlade liečiť a vyvíjať.
Teplota ľudského tela má svoju potrebnú hodnotu. Ak nám je zima začneme sa pohybovať, triasť a tras je hyperaktivita svalov, ktorý má svoj účel a cieľ – produkuje teplo potrebné k udržaniu telesnej teploty, podporuje dýchanie, a to znamená viac kyslíka aj pre mozog.
Inštinktívnu reakciu stuhnutia majú aj zvieratá, ktoré však nestratili schopnosť „zrušiť tento stav“ a divým pohybom „rozbíjajú“ stuhnutie a napätie v tele. A ak ich vidíte mohli by sme povedať, že majú ADHD. U detí s hyperaktivitou rodičia zvyčajne konštatujú – má veľa energie. To nie je energia, ale napätie
V hre je výkonnosť mozgu …
Sústredenie, koncentrácia, výdrž sú základné schopnosti mozgu a ich fungovanie je závislé od sily a výkonnosti mozgu. Únava, vyčerpanie, vyhorenie sú témou aj pre mozog, ktorý má svoj šetrič energie, a ak je preťažený začne pracovať úsporne, chráni sa a prestane plnohodnotne vnímať. To je jedna z príčin ťažkostí typu ADHD, porúch učenia, poruchy sústredenia.
… ale aj blokované vstupy
Začína to obviňovaním dieťaťa, že si nepamätá, nevie myslieť, je nepozorné a možno aj lenivé. Rieši sa jeho pamäť, logické myslenie, pozornosť a lenivosť. V pozadí mnohých týchto problémov, môže byť ale blokované sluchové alebo zrakové vnímanie. Oči a sluch fungujú, mozog vie myslieť a pamätať si. Problémom sú prenosové dráhy zabezpečujúce komunikáciu medzi nimi. Mnohé informácie a mnohé otázky do mozgu neprídu a mozog nevie, na čo má odpovedať, nemusí vedieť rozprávať, pretože nemá správne „uložené“ rečové vzory.
Ako vznikajú bloky vnímania
Spôsobujú to hádky, krik, ubližovanie, šikana, zneužívanie doma, ale aj v škole, a iné silné traumy, ktoré mohli zažívať aj rodičia vo svojom detstve. Mozog je neustále zásobovaný informáciami z 5 zmyslov, a ak sú tieto informácie nepríjemné, bolestivé a hlavne opakujúce sa, zablokuje ich príjem.
Čiže ak na dieťa kričíte alebo sa pred ním hádate, jeho mozog sa vie pred týmito stresmi chrániť tým, že „vyhodí poistky“. To znamená, že dieťa prestane spoľahlivo vnímať sluchové, ale aj zrakové podnety. Postupne sa to prejavuje tým, že dieťa presne nepočuje, začne mať problémy s čítaním, nevníma obsah čítaného textu, informácie si potom dopĺňa alebo ich odhaduje. A narušená je aj schopnosť dieťaťa učiť sa. Problémom je, že vyšetrením uší a očí sa nemusí zistiť žiadne ich poškodenie.
Odborne sú už aj na Slovensku sledované deti s poruchou zraku označovanou ako CVI, ktoré majú spravidla oči v poriadku, ale napriek tomu sa správajú ako nevidiace alebo slabozraké. Dôvodom je, že ich mozog nedokáže spracovať a vyhodnotiť signály, ktoré prichádzajú do mozgu cez oči. CVI sa neraz zamieňa za poruchy autistického spektra alebo poruchy učenia a pozornosti. Na túto diagnózu sa na Slovensku špecializuje veľmi málo odborníkov. (Z interenetových zdrojov)
Niektoré moje študijné neúspechy boli spôsobené práve deficitom sluchového ale aj zrakového vnímania, pomohlo mi to však nájsť cestu k riešeniu týchto problémov.
