7-ročný chlapec s dva roky trvajúcim zvracaním

… a odmietaním jedla. Na vyšetrenie ich sprevádzal aj partner matky, s ktorým žije 3 roky, ktorý mal záujem o riešenie problémov chlapca/klienta. Matka chcela, aby bol tiež prítomný v miestnosti. Ja som však mala požiadavku komunikovať s biologickým otcom chlapca.

To matku zneistilo. Uviedla, že nevychádzajú dobre od rozvodu, o ktorý požiadal otec dieťaťa. Ona nesúhlasila, aby sa syn s otcom stretával viac a odmietala aj striedavú starostlivosť, ktorú chcel otec a aj syn.

Pokiaľ je syn u otca, nezvracia a ani nemá problémy s jedením. Syn však k nemu chodí nepravidelne, majú ale dobrý vzťah. Matka to však dopĺňa konštatovaním: „Ale dobre si rozumie aj s mojim terajším partnerom“. K téme zvracania uviedla, že nevie ako si syn to  jedlo sprotiví, aj na Vianoce sa najedli,  a ako videl darčeky pod stromčekom, išiel zvracať. Nevedeli sme však nájsť súvislosť medzi týmto javmi.

Psychologickým vyšetrením nebolo zistené závažnejšie pozadie uvedených ťažkostí chlapca. V kresbe rodiny nakreslil pôvodnú rodinu a začaroval ju tak, že maminka bola psík, otec pes a on bol mačka. Pokúšal sa kresliť aj matkinho priateľa, ale ho celého počmáral – bolo vidieť jeho potlačený hnev voči jeho osobe. V jednom z testov  uviedol „Nemôžem sa zbaviť myšlienky na hnusné jedlá a mama varí iba jedlá podľa nevlastného otca“.

Bolo však evidentné aj to, že syn matku vníma ako slabú, neistú, závislú na priateľovi, ktorého si chcela udržať. Zvracanie jedla, ktoré varí matka pre priateľa, bol skrytý spôsob jeho odmietania. Skryte prežíval aj konflikt – nechať matku a odísť k otcovi –  pretože matka ho nechcela pustiť. Pri rozhovore som sa matke snažila vysvetliť tieto súvislosti.  Upozornila  som ju, že  práve  ona potrebuje  pracovať na sebe,  aby mal syn pocit,  že  má zrelú a sebaistú matku (a nie psíka). Matka ma však opakovane presviedčala, že syn a jej partner majú dobrý vzťah, aj sem ju so synom priviezol. Odmietla súvislosť synovho zvracania  so skrytým odmietaním jej partnera. Zdôrazňovala, že synov kontakt s biologickým otcom je udržiavaný, ona sa ale syna nechce vzdať. Matka  terapiu v takomto zmysle odmietla. Predpokladala som, že informácie,  ktoré som jej dala, „nabúrajú“ jej systém presvedčenia a ona zmení aj svoj postoj k stretávaniu sa otca so synom (aj preto, aby neohrozila vzťah, ktorý teraz má).  Dodatočne ma informoval biologický otec chlapca, že synove ťažkosti ustúpili, syn je uňho kedy chce, a aj keď to nemajú súdne doriešené, fungujú systémom striedavej starostlivosti.

Maloleté deti vzhľadom k citovej závislosti, ale aj strachu o rodiča,  nedokážu priamo pomenovať svoje konfliktne prežívané emócie voči určitým situáciám, osobám, a pod. Reagujú potom podvedomým spôsobom a rôznymi symptómami, či už v psychickej alebo somatickej oblasti. Symptómy detí sú bohaté, môže to byť  kašeľ, únik moču a stolice, selektívny mutizmus, zajakávanie, ohrýzanie nechtov, časté ochorenia, časté úrazy a mnohé iné, a to v závislosti na určitých vnútorných dispozíciách. Každý máme svoje slabšie miesto alebo kanál, ktorým sa vnútorné citové napätie  bude ventilovať.