Teší ma vidieť čoraz viac rodičov, ktorí si uvedomujú, že problémy ich detí sú aj ich problémy. Rozlúsknuť čo sú zdedené problémy a čo je povaha dieťaťa, je pre rodičov zložitejšie a samozrejme to nevedia ani deti. Existuje však spoločná cesta …
Znovu sa vrátim k príbehu chlapca, ktorý bol v škole agresívny, bil sa so spolužiakmi. Mal obhryzené nielen nechty, ale aj kožu okolo nich. To „videné” bolo silné a nepomáhali žiadne opatrenia… Na tom „nevidenom“ sme pracovali s jeho matkou. Jedným zo zdrojov silnej agresie bol jej otec, ktorý bol alkoholikom. Dôležitá však bola informácia z jeho detstva – narodil sa ako nemanželské dieťa, takže v tej dobe bol jednoducho pankhartom. Rovesníkmi bol neuznaný a nevlastným otcom bol za všetko tvrdo trestaný, matka ho nedokázala brániť. Celé svoje detstvo sa stretával s množstvom hnevu, výsmechu a agresie, ktoré nedokázal spracovať. Zostala v ňom silná agresia, ktorá sa prejavovala zatínaním rúk a čeľustí. A jeho vnuk mal dispozície reagovať agresívne na provokačné správanie detí, na hnev alebo kritiku zo strany otca – to všetko boli vlastne iba spúšťače potlačeného hnevu a skrytej agresie starého otca. Práve pochopenie a pokojné prijatie príbehu starého otca pomohlo ukončiť silné emócie aj u jeho vnuka.
Sú dve cesty vo výchove ako reagovať na problém dieťaťa:
- môžete dieťa kritizovať, obviňovať, vyhrážať sa mu, trestať ho zákazmi ale aj fyzickými trestami. Dieťa okrem toho cíti, že je vylúčené z kolektívu, je izolované, jeho agresivita sa môže stupňovať alebo ju obráti voči sebe. Výsledkom je kriminalizovanie, pocity odlúčenia, hnev, nepriateľstvo, pocity viny ale aj samovraždy…
alebo
- je jednoduchšia cesta a tou je prijatie problémov dieťaťa, odbremenenie dieťaťa od týchto ťažkých emócií, nájdenie zdroja agresie a potlačeného hnevu. Výsledkom je, že ste v spojení so svojim dieťaťom, dieťa cíti váš záujem a ochotu riešiť jeho problém, jeho ochorenie a cíti, že ho prijímate so všetkým. Z poznaním tejto výchovnej cesty môžete dieťa upozorňovať, vysvetľovať mu, aj ho kritizovať – ale všetko sa to deje s úplne inými emóciami.
Drevo sa dá rúbať s hnevom, ale aj s pokojom a radosťou, že sa budeme môcť zohriať. Podobne je to aj s výchovou – môžete ju robiť s hnevom ale aj pokojom a porozumením. Otázka je, čo so svojimi emóciami? Ako dosiahnuť ten pokoj a porozumenie? Priznať si ich, prijať ich a hľadať odkiaľ plynú a to môže byť spoločná cesta vedúca k riešeniu aj detských problémov.
Práve rodinná terapia dáva odpovede na tie komplikované otázky: PREČO to robí, PREČO je neposlušné, PREČO je choré, PREČO sa neviem ovládať, ČO máme robiť … ?
Dôležité je hľadanie odpovedí už v tom najnižšom veku – môžu to byť nočné mory dieťaťa, problémy so spaním, s jedením, kakaním, obliekaním, sedením na nočníku, odlúčením od matky, silným vzdorom ale aj afektívnymi záchvatmi,zlozvykmi, rôznymi strachmi a samozrejme vždy sa dajú hľadať odpovede aj na otázky -“prečo je dieťa choré….“. Aj vo vyššom veku je dieťa bezradné a nevie pomenovať svoj problém a všetko sa to stupňuje v puberte, kedy už môže vašu pomoc odmietať. Preto je potrebné začať problémy dieťaťa riešiť čo najskôr.
Rozhodla som sa rozdeliť väčšiu fungujúcu skupinu rodičov a vytvoriť aj skupinu venujúcu sa viac problémom detí a ich výchove. Dať väčší priestor tejto téme umožní realizovať aj individuálne poradenstvo a poznanie problémov z pohľadu dieťaťa.
V pôvodnej skupine s pokročilejšími klientmi, sa okrem riešenia rôznych tém a problémov, zameriame aj na získavanie schopnosti vedieť pracovať na svojich problémoch, ale aj viesť rodinné konštelácie a pomáhať iným. Rodinnú systemickú terapiu, alebo rodinné konštelácie sa totižto nedajú naštudovať, k tomu vidieť zopár rozostavení, absolvovať niekoľkohodinový minikurz a „hurá idem ich robiť“.
Rodinnú systemickú terapiu robím 18 rokov, z toho 6 rokov som ju iba zažívala, riešila svoje ochorenie, učila sa vnímať jej hĺbku a cítiť jej posolstvo pre súčasné problémy. A to najdôležitejšie – uľahčuje a napĺňa mi starobu a dáva silu pomáhať!
Mgr. Lýdia Adamcová
