Radíme si navzájom

Ako pomáhať svojim deťom? Potrebné je vedieť pomôcť aj sebe …

Teší ma vidieť čoraz viac rodičov, ktorí si uvedomujú, že problémy ich detí sú aj ich problémy. Oddeliť to, čo sú zdedené problémy a čo je povaha dieťaťa je pre rodičov zložitejšie a samozrejme to nevedia ani deti.

Znovu sa vrátim k príbehu chlapca, ktorý bol v škole agresívny, bil sa so spolužiakmi. Mal obhryzené nielen nechty, ale aj kožu okolo nich. To „videnébolo silné a nepomáhali žiadne opatrenia… Na tom „nevidenom“ sme pracovali s jeho matkou. Jedným zo zdrojov silnej agresie bol jej otec, ktorý bol alkoholikom. Dôležitá však bola informácia z jeho detstva – narodil sa ako nemanželské dieťa, takže v tej dobe bol jednoducho pankhartom. Rovesníkmi bol neuznaný a nevlastným otcom bol za všetko tvrdo trestaný, matka ho nedokázala brániť. Celé svoje detstvo sa stretával s množstvom hnevu, výsmechu a agresie, ktoré nedokázal spracovať. Zostala v ňom silná agresia, ktorá sa prejavovala zatínaním rúk a čeľustí. A jeho vnuk mal dispozície reagovať agresívne na provokačné správanie detí, na hnev alebo kritiku zo strany otca – to všetko boli vlastne iba spúšťače potlačeného hnevu a skrytej agresie starého otca. Práve pochopenie a pokojné prijatie príbehu starého otca pomohlo ukončiť silné emócie aj u jeho vnuka..

Sú dve cesty vo výchove ako reagovať na problém dieťaťa:

  • Môžete dieťa kritizovať, obviňovať, vyhrážať sa mu, moralizovať, môžete mu vysvetľovať alebo ho trestať zákazmi alebo  inými trestami. Dieťa sa potom môže cítiť vylúčené z rodiny aj z kolektívu. Cíti, že je samo so svojim problémom, jeho agresivita sa môže stupňovať ale môže ju obrátiť aj voči sebe. Výsledkom sú pocity odlúčenia, hnev, nepriateľstvo, pocity viny ale aj samovraždy…

alebo

  • je jednoduchšia cesta, a tou je prijatie problémov dieťaťa a jeho odbremenenie od ťažších emócií, nájdenie ich zdroja. Výsledkom je, že ste v spojení so svojim dieťaťom, dieťa cíti váš záujem a ochotu riešiť jeho problém, jeho ochorenie a cíti, že ho prijímate so všetkým.

Poznaním tejto výchovnej cesty, s pokojným naladením môžete dieťa upozorňovať, vysvetľovať mu, aj ho kritizovať – ale všetko sa to deje s úplne inými emóciami. Drevo sa dá rúbať s hnevom, ale aj s pokojom a radosťou, že sa budeme môcť zohriať. Podobne je to aj s výchovou – môžete ju robiť s hnevom ale aj pokojom a porozumením.

Otázka je, čo so svojimi emóciami? Ako dosiahnuť ten pokoj a porozumenie? Priznať si ich, prijať ich a hľadať odkiaľ plynú a to môže byť spoločná cesta vedúca k riešeniu aj detských problémov.

Práve rodinná terapia dáva odpovede na tie komplikované otázky: PREČO to dieťa robí; PREČO je neposlušné; PREČO je choré; PREČO sa neviem ovládať; ČO máme robiť … ?

Čo vás naučí rodinná terapia: pozrieť sa do minulosti. Predstavte si svojich rodičov a uvedomte si, či ste od nich nižší alebo vyšší, ak ste vyšší – skloňte sa, kľaknite si pred nimi a to vo svojich predstavách.

Nemôžeme byť väčší a vyšší ako sú naši rodičia.

Spomeňte si, aké pocity  cítite pri pomyslení na starých rodičov, poznáte aj ich rodičov? Prijatie a poďakovanie patrí každému, kto je a kto bol vo vašej rodovej línii. Ak by v tom množstve vašich predkov chýbal jeden jediný človek, nie ste tu ani vy.

A ak sa nám niekto z nich nepáči!

Nemôžeme nikoho súdiť, pretože nepoznáme jeho osud a nikomu nemôžeme odpúšťať, pretože to znamená, že sme ho odsúdili. A my nie sme tí, ktorí môžu súdiť!  Ak súdite svojich rodičov, vždy si ich predstavte ako deti a uvedomte si, čo viete o ich detstve, aké bolo, čo prežili.

A ešte  – môžeme im odpúšťať. Nemôžeme. Čo môžeme urobiť,  ak nemôžeme využiť (to obľúbené) odpúšťanie ?

Prijať ich osud a iba poprosiť -„BOŽE odpusť im“ a možno sa pomodliť. Takto sa obnovuje sila rodu, ktorá vďaka obyčajnému prijatiu, pochopeniu, pokloneniu a láske, prúdi až k deťom. Iba táto sila je základom ich silnej osobnosti, ich identity ale aj ich imunity. Žiadne tabletky ju nezabezpečia dlhodobo.

Čo môžete u robiť ak sa vaše dieťa zlostí, vzdoruje, plače, je smutné, nevie si s niečím poradiť?  Skúste ho objať a povedať mu – „poď chytím ti hlavičku a spolu to predýchame a určite niečo aj vymyslíš“.

A čo je držanie hlavičky dieťaťa, to je to dávno známe „frontálno okcipitálne„ alebo iba FO držanie ….

Mgr. Lýdia Adamcová

Prečítajte si tiež

Básne

To bezstarostné života vnímanie

Tak požičať si detských očí, sveta videnie, to bezstarostné života vnímanie. S úsmevom na perách, zdanlivo iba tak, točiť sa dokola, až kým…
Zobraziť
VýchovaZdravie

Ako žiť so sebou

V živote príde obdobie kedy prestanú zvoniť telefóny, prestanú chodiť návštevy, chodiť maily, a neostáva nám nič iné, ako byť iba sám so…
Zobraziť
Menu