Teší ma vidieť čoraz viac rodičov, ktorí si uvedomujú, že problémy ich detí sú aj ich problémy. Oddeliť to, čo sú zdedené problémy a čo je povaha dieťaťa je pre rodičov zložitejšie a samozrejme to nevedia ani deti.
Znovu sa vrátim k príbehu chlapca, ktorý bol v škole agresívny, bil sa so spolužiakmi. Mal obhryzené nielen nechty, ale aj kožu okolo nich. To „videné” bolo silné a nepomáhali žiadne opatrenia… Na tom „nevidenom“ sme pracovali s jeho matkou. Jedným zo zdrojov silnej agresie bol jej otec, ktorý bol alkoholikom. Dôležitá však bola informácia z jeho detstva – narodil sa ako nemanželské dieťa, takže v tej dobe bol jednoducho pankhartom. Rovesníkmi bol neuznaný a nevlastným otcom bol za všetko tvrdo trestaný, matka ho nedokázala brániť. Celé svoje detstvo sa stretával s množstvom hnevu, výsmechu a agresie, ktoré nedokázal spracovať. Zostala v ňom silná agresia, ktorá sa prejavovala zatínaním rúk a čeľustí. A jeho vnuk mal dispozície reagovať agresívne na provokačné správanie detí, na hnev alebo kritiku zo strany otca – to všetko boli vlastne iba spúšťače potlačeného hnevu a skrytej agresie starého otca. Práve pochopenie a pokojné prijatie príbehu starého otca pomohlo ukončiť silné emócie aj u jeho vnuka..
Sú dve cesty vo výchove ako reagovať na problém dieťaťa:
- Môžete dieťa kritizovať, obviňovať, vyhrážať sa mu, moralizovať, môžete mu vysvetľovať alebo ho trestať zákazmi alebo inými trestami. Dieťa sa potom môže cítiť vylúčené z rodiny aj z kolektívu. Cíti, že je samo so svojim problémom, jeho agresivita sa môže stupňovať ale môže ju obrátiť aj voči sebe. Výsledkom sú pocity odlúčenia, hnev, nepriateľstvo, pocity viny ale aj samovraždy…
alebo
- je jednoduchšia cesta, a tou je prijatie problémov dieťaťa a jeho odbremenenie od ťažších emócií, nájdenie ich zdroja. Výsledkom je, že ste v spojení so svojim dieťaťom, dieťa cíti váš záujem a ochotu riešiť jeho problém, jeho ochorenie a cíti, že ho prijímate so všetkým.
Poznaním tejto výchovnej cesty, s pokojným naladením môžete dieťa upozorňovať, vysvetľovať mu, aj ho kritizovať – ale všetko sa to deje s úplne inými emóciami. Drevo sa dá rúbať s hnevom, ale aj s pokojom a radosťou, že sa budeme môcť zohriať. Podobne je to aj s výchovou – môžete ju robiť s hnevom ale aj pokojom a porozumením.
Otázka je, čo so svojimi emóciami? Ako dosiahnuť ten pokoj a porozumenie? Priznať si ich, prijať ich a hľadať odkiaľ plynú a to môže byť spoločná cesta vedúca k riešeniu aj detských problémov.
Práve rodinná terapia dáva odpovede na tie komplikované otázky: PREČO to dieťa robí; PREČO je neposlušné; PREČO je choré; PREČO sa neviem ovládať; ČO máme robiť … ?
Čo vás naučí rodinná terapia: pozrieť sa do minulosti. Predstavte si svojich rodičov a uvedomte si, či ste od nich nižší alebo vyšší, ak ste vyšší – skloňte sa, kľaknite si pred nimi a to vo svojich predstavách.
Nemôžeme byť väčší a vyšší ako sú naši rodičia.
Spomeňte si, aké pocity cítite pri pomyslení na starých rodičov, poznáte aj ich rodičov? Prijatie a poďakovanie patrí každému, kto je a kto bol vo vašej rodovej línii. Ak by v tom množstve vašich predkov chýbal jeden jediný človek, nie ste tu ani vy.
A ak sa nám niekto z nich nepáči!
Nemôžeme nikoho súdiť, pretože nepoznáme jeho osud a nikomu nemôžeme odpúšťať, pretože to znamená, že sme ho odsúdili. A my nie sme tí, ktorí môžu súdiť! Ak súdite svojich rodičov, vždy si ich predstavte ako deti a uvedomte si, čo viete o ich detstve, aké bolo, čo prežili.
A ešte – môžeme im odpúšťať. Nemôžeme. Čo môžeme urobiť, ak nemôžeme využiť (to obľúbené) odpúšťanie ?
Prijať ich osud a iba poprosiť -„BOŽE odpusť im“ a možno sa pomodliť. Takto sa obnovuje sila rodu, ktorá vďaka obyčajnému prijatiu, pochopeniu, pokloneniu a láske, prúdi až k deťom. Iba táto sila je základom ich silnej osobnosti, ich identity ale aj ich imunity. Žiadne tabletky ju nezabezpečia dlhodobo.
Čo môžete u robiť ak sa vaše dieťa zlostí, vzdoruje, plače, je smutné, nevie si s niečím poradiť? Skúste ho objať a povedať mu – „poď chytím ti hlavičku a spolu to predýchame a určite niečo aj vymyslíš“.
A čo je držanie hlavičky dieťaťa, to je to dávno známe „frontálno okcipitálne„ alebo iba FO držanie ….
Mgr. Lýdia Adamcová
