Aký má zmysel učiť dieťa angličtinu, ktoré ešte nevie úplne rozprávať? Kamarátka mala trojročného syna, ešte nerozprával, ale už sa učil angličtinu. Vedel, čo znamená sit, stand… Dnes má odklad prvého ročníka základnej školy. Nemyslím si, že to súvisí s angličtinou, ale svedčí to o tom, že možnosti dieťaťa neprekročíte ani tým najexkluzívnejším kurzom.

Z mojich klinických skúseností (a nielen z nich) je zjavné, že zmysel učenia v útlom veku je diskutabilný a môže byť skôr škodlivý. Máme tu nárast detí s poruchami sústredenia, učenia, čítania, chápania čítaného textu. Stále počúvame kritiku na deti (ale aj ich rodičov), že deti nečítajú. Mnohé z nich majú poruchy čítania, čo však neznamená, že sa im čítať nechce. Ak by ste nechápali, čo je v texte napísané, tiež by vás čítanie nebavilo. Ak vám písmená na stranách poskakujú, pletú sa a mozog ich nevie identifikovať, tak neviete ani čítať. Čo ak toto súvisí s úžasným nástupom angličtiny a jej preferovaním už v skorom veku? Za hlavný problém v učení sa cudzieho jazyka považujem citový postoj rodičov. Sú nadšení, že ich dieťa hovorí anglicky, chvália sa, kde a koľko sa bude učiť, neustále rozprávajú o tom, aká je angličtina dôležitá… A skromná slovenčina zostáva schovaná niekde v kútiku.

Materinský jazyk je jazykom našej identity, má hlboké korene v našich génoch a to nijako nezmeníme. Citový aspekt prijatia slovenčiny s vnútornou hrdosťou je základným predpokladom úspechu kdekoľvek na svete. Vaše deti budú prijaté, ak z nich vyrastú sebaistí a hrdí Slováci a nie ľudia, ktorí chcú byť niekým iným.

Nie všetky deti učiace sa cudzí jazyk musia mať nejaké poruchy učenia, ktoré sú spôsobené mnohými inými faktormi. Každá porucha a ochorenie je ako chobotnica. V určitom čase a v určitom bode sa stretnú viaceré udalosti, ktoré následne spôsobia určité ťažkosti. Dieťa môže mať určité predispozície na poruchu a učenie sa cudzieho jazyka bude poslednou kvapkou pred vznikom problému. A čo sú predispozície? To je tiež jedna veľká téma.

Čo to robí s jeho hlavou? Nevytvára to zbytočný zmätok?

Napriek neustálemu vedeckému skúmaniu sú mozog a psychika veľkou záhadou. Prudký vývin a zrenie mozgu prebieha práve v období detstva. To ale nemusí znamenať, že dieťa má dostatočnú kapacitu na učenie sa cudzích jazykov.

Nechajme mozog prirodzene dozrievať a posúvať sa v jeho výkonnosti. Všeobecne sa neodporúča nadmerne stimulovať deti hračkami, mobilmi či počítačmi. Prečo ich potom zaťažovať učením sa iných jazykov?

Čo môže deťom urobiť preferovanie cudzieho jazyka, som pochopila aj pri istom malom chlapcovi. Jeho rodičia ma poprosili o vyšetrenie jeho IQ, pretože mal v Taliansku nastúpiť do školy a vyzeralo to tak, že má oneskorený vývin. Odporučili im vyšetrenie na Slovensku, pretože taliansky dobre nerozumel. Problém bol, že nereagoval ani na slovenskú komunikáciu. Ešte predtým žili vo Francúzsku, kde sa rodičia snažili naučiť chlapca základy francúzštiny, aby rozumel ostatným deťom. Skončilo to tak, že sa mentálne zasekol. Nedokázal myslieť ani v slovenčine, ani v taliančine, ani vo francúzštine. Zostal akoby uzavretý vo svojej ulite.

Iné je, keď dieťa vyrastá vo viacjazyčnej rodine, kde rodičia nerozprávajú rovnakou rečou. Lingvisti v takýchto prípadoch odporúčajú, aby každý z rodičov rozprával s dieťaťom svojou rodnou rečou, keďže treba brať do úvahy rôzne citové odtiene či zdrobneniny. Dieťa môže pôsobiť ako keby zaostávalo v jednom z jazykov, ale je to preto, že niektoré výrazy sa mu uložia do pamäte v jednej a iné v druhej reči. Je na dieťati, čo bude preferovať. Zväčša je to reč krajiny, v ktorej žije.

Požiadala ma o pomoc matka chlapčeka, s ktorým žila v Nemecku. Matka Slovenka, otec Chorvát. Pre problémy s adaptáciou v nemeckej škôlke im psychologička odporučila s chlapcom hovoriť iba po nemecky. Chlapec prestal rozprávať, odmietal komunikovať v nemčine. Počas terapie mal na výber tri jazyky – opakovane si vybral slovenčinu ako jazyk, ktorým chce hovoriť. Vtedy som si uvedomila, že materinský jazyk, jazyk po matke, ktorý vnímal a počul od svojho počatia, je jazyk, v ktorom potrebuje myslieť a cítiť.

Rodná reč a materinský jazyk sú napojené na mnohé skúsenosti a emócie v rodine, v rode aj národe. Materinský jazyk je spojený s hlasom matky, jej vôňou, láskou, teplom. Je to jazyk, ktorý má svoju melódiu, rytmus a pre dieťa je “poéziou všedného dňa”. Takýto citový základ má rečový prejav dieťaťa. Vďaka nemu chápe, kam patrí, kto je kto, chápe svet okolo seba a cíti sa v ňom chránené. A do tejto “poézie” sa pri učení nového jazyka začne vnášať niečo, čo znie úplne inak a nemá tieto citové kvality. Rodičov to ale nadchýna a tešia sa ako ich dieťa vie anglicky, ono však nechápe, prečo ich teší angličtina a nie slovenčina.

Je až tak dôležité, aby malé dieťa slovenských rodičov žijúce na Slovensku vedelo rozprávať po anglicky alebo v inej reči? Na dovolenke v Chorvátsku sa naša trojročná, neskôr aj päťročná hrala s rovesníčkami a vôbec im neprekážalo, že hovoria inými jazykmi. Deti sa predsa dokážu dorozumieť aj inak a veľmi ľahko nájdu spôsob ako sa vyjadriť.

Pre dieťa je dôležité rozvíjať najskôr neverbálne rečové prejavy ako pohyb, gestá, tanec, spev. Dokáže ich cítiť, intuitívne vie odhadnúť ich zmysel či prípadné nebezpečenstvo. Je dôležité, aby malo rozvinutú aj túto časť intuitívneho vnímania, pretože vo svete sú aj krajiny, kde sa nebude dať rozprávať po anglicky. Ak sa mu niekto prihovorí v inom jazyku, musí ho vnímať komplexne  – neverbálne a intuitívne  – aby cítilo a vedelo rozlíšiť nebezpečenstvo alebo pohodu.

Bude človek o niečo ukrátený, ak sa začne učiť cudzí jazyk až v školskom veku? Je tam naozaj také manko, že to nedokáže dohnať?”

Myslím si, že nie. Prvé, najintímnejšie pocity a vnemy zažíva dieťa v materinskom jazyku, na ktorý zostáva dlho viazané. Ak sa dobre cítite v materinskom jazyku, cesta pre iné jazyky bude otvorenejšia a pokojnejšia.

Keď som bola malá, rodičia sa presťahovali do obce, kde sa hovorilo po maďarsky. Začala som navštevovať maďarskú škôlku. Z toho obdobia si nič nepamätám. V takomto cudzom prostredí som sa uzavrela do svojej ulity. Problémy mi potom robila nielen slovenčina, ale aj ruština a neskôr aj angličtina a francúzština. Stále som sa cítila mimo diania. Bol to taký môj malý “jazykový autizmus“, ktorý trvá až dodnes.

Ak budete predčasne zdôrazňovať iný jazyk a dieťa sa bude stresovať jeho učením, veľmi ľahko si voči nemu vytvorí odpor. A vo veku, keď by sa cudzí jazyk už so záujmom dokázalo učiť, tento odpor už nebude vedieť prelomiť.

Platí, že pri znalosti cudzieho jazyka je dôležité jeho používanie a nie to, od akého veku sa začne učiť?

Deti sa učia zážitkami, pocitmi a aj jazyk má pre ne význam vtedy, keď sa prepája so zmyslovou skúsenosťou a konkrétnymi situáciami. Viem, že k tejto téme sú rôzne vedecké teórie o tom, kedy začať s výučbou jazykov. Sú deti, ktoré majú talent na jazyky a bez problémov sa naučia aj tri-štyri, no nie v útlom veku. Osvoja si ich postupne. Skôr by som rodičom odporučila, aby nechali bokom všetky svoje ambície a strachy, riadili sa svojím vnútorným hlasom a citom. Vaše dieťa sa pokojne a slobodne naučí akýkoľvek jazyk, keď na to bude pripravené. Programovať ho, plánovať, že bude úspešnejšie, dostane sa na prestížne školy, bude môcť pracovať kdekoľvek na svete – to ešte nezaručuje, že bude šťastnejšie, spokojnejšie a zdravšie.

Poznala som mladého muža, ktorý mal iba základné vzdelanie. Začal pracovať v Nórsku, kde sa naučil nielen angličtinu, ale dorozumel sa aj nórsky.

V žiadnom prípade si nenárokujem úplnú pravdu. Skôr by som chcela inšpirovať rodičov k hlbšiemu pohľadu na túto tému. Moje dlhoročné skúsenosti ma naučili vnímať každé dieťa s jeho špecifickými a hlbšie uloženými problémami.

Môžete mať dve deti  – jedno bude jazykový génius a druhé nebude vedieť poriadne čítať. Dopredu nikdy neviete, ktoré bude aké. Môžete riskovať. Predčasné učenie nového jazyka jednému pomôže a druhému skomplikuje život. Malý génius sa naučí jazyk aj bez špeciálnych kurzov v útlom veku, u druhého zas možno objavíte jeho umelecký talent.

Mgr. Lýdia Adamcová

(rozhovor pre Ahojmama)

3. Osobnosť dietaťa – ako ho poznať?

Prečítajte si tiež

VýchovaZdravie

Frontálno-okcipitálne držanie (FO držanie) nie je novodobým javom!

Mnohé maminky hladia svoje smutné alebo choré dieťa po čele. Koľkokrát si automaticky v strese položíme ruku na čelo alebo sa s podopretou …
Zobraziť
Menu