Na potápajúcej lodi nie je ateistu …
V domku na periférii žila šťastná rodina, raz v noci vypukol požiar. Plamene šľahali a rodina s deťmi utekala von, … s hrôzou zistili, že im chýba najmenšie päť ročné dievčatko. Ono vybehlo na poschodie. Otec a matka zúfalo na seba pozerali, a zrazu tam hore na manzardke sa otvorilo okno a dievčatko zúfalo volalo ocko , ocko…. Otec pribehol a kričal jej skoč. Dievčatko počulo otcov hlas a zavolalo ale ja ťa nevidím. Ale ja ťa vidím, to stačí, skoč dolu. Dievčatko skočilo a zdravé padlo do otcovho náručia. Nevidíš Boha ale Boh ťa vidí.
Dá sa to vôbec naučiť dôverovať niečomu väčšiemu a vyššiemu. Viera a dôvera sú kľúčovým momentom aj pre súčasnú situáciu, ktorú chceme zmeniť. Ovládajú nás skôr pochybnosti, predsudky, presvedčenia.
Ako sa naučiť veriť? Veríme, že príde deň a potom noc. Nemyslíme o tom, či to bude, či to príde, ani nerozmýšľame, prečo to tak je ale veríme, že to tak je. Uvedomte si ako ste v detstve verili .
Ako sa dostať k tejto sile viery, kto alebo čo je za tým, že veríme slnku, vode, mesiacu. Veríme, že bude pršať, aj keď to nebude hneď, ale vnútorne tomu veríme.
Skúsme veriť v to, čo dokážeme, keď si veríme – viem napríklad variť, mám tam energiu viery a dôvery v seba; skúsme veriť, že budeme zdraví; veriť, že všetko dobre dopadne ….
Učme sa veriť jednoduchým veciam, ktoré sa stanú, bez nášho pričinenia; učme sa veriť väčším veciam, ktorých môžeme byť súčasťou, ktoré sa budú diať a my budeme pri tom. Vytvorme atmosféru viery pre svoje deti, pre svojich blízkych, pre tento svet…..
Čo nás ruší v našej viere, sú to pochybnosti o sebe a presvedčenia iných, ktoré nám vštepujú. Východiskom je veriť, že všetko sa bude diať určitým spôsobom, či už tomu veríme alebo neveríme. Viera je bytie a plynutie.
Precíťte, to čomu veríte, veríte že slnko vždy vyjde – dajte tomuto vnútornému pocity viery – farbu a vytvorte si obraz oblohy prehriatej slnkom – ako symbol vašej viery a vždy keď potrebuje cítiť vieru, si tento obraz iba predstavte.
Všade tam, kde existuje viera existuje aj modlitba.
Modlitba je stíšenie srdca, modlitba je spojenie sa s vnútorným tichom. V modlitbe je pokora a viera.
V modlitbe ide v podstate o dve základné veci – ide o to, že máme odvahu veriť v život a poručiť svoje starosti do rúk Boha, kozmickej sile, vesmírnej inteligencii, univerzálnej láske…..
Modliaci sa človek je, v takom istom stave ako človek pri meditácii. Inými slovami modlitby znižujú v organizme hladinu adrenalínu a iných stresových hormónov, čo vedie k pokojnému srdcového rytmu a pokojnému dýchaniu.
Zmeny, ktoré súvisia s meditáciou a modlitbou, majú silu vplývať na imunitný systém, ktorý teraz tak potrebujeme.
K modlitbe je potrebné určité stíšenie, upokojenie, koncentrácia, vzdanie sa úsilia o dosiahnutia niečoho.
Modlitba je však viac ako uvoľnenie, jej zmyslom je jednota s niečím vyšším. Na modlitbe sa zúčastňuje naša najhlbšia časť, ktorú sme poznali už v detstve. Nájdenie tejto najzakladanejšej časti, prináša niekomu nádej a útechu, niekomu pocit bezpečia a ďalším vieru. Jednoduchá detská dôvera k otcovej sile a potom má dieťa odvahu odovzdať všetko do jeho starostlivosti, dôvera že existuje náručie, ktoré ho vždy dokáže chytiť.
Toto je základný princíp – dôvera – pokojne prijať to, že veci s budú diať, táto myšlienka však odporuje názorom, ktoré zdôrazňujú vlastnú silu človeka a jeho schopnosť ovplyvniť svoj život. Tu je priestor pre niečo medzi tým. Sme zodpovedný za svoje rozhodnutia, za svoj blahobyt a názory, no zároveň by sme mali mať vedieť požiadať o pomoc zhora, pretože v živote sa stávajú veci, za ktoré nenesieme zodpovednosť, a s niektorými nič nezmôžeme.
Modlitba nie je činnosť ale je bytím. Ľudia, ktorí už rezignovali a už iba čakali – prežili zastavenie, prázdnotu, v ktorej len boli a čakali. Nemohli vedieť, čo s nimi bude. Nemohli robiť iné ako sa modliť, čakať a veriť. To je čisté bytie. Zanechanie akejkoľvek činnosti a nerobiť nič, sa nám zdá byť najťažšie – a to je stres, ktorý nás blokuje. Nebojme sa nerobiť nič, iba buďme so svojimi deťmi, rodičmi, priateľmi.
Dá BOH odpoveď?
Výskumy porovnávali otvorenú modlitbu, v ktorej sa nežiada určitá vec, ale výsledok bol ponechaný na Božiu vôľu -“ Nech sa stane vôľa tvoja“ a konkretizovanú modlitbu, v ktorej ľudia prosili o splnenie niečoho presne určeného. Otvorené modlitby boli dvakrát účinnejšie ako konkretizované. Otvorená modlitba je totiž najčistejšia forma modlitby. Vtedy človek nepotrebuje rozmýšľať o svojich želaniach a netrvá na nich. Okrem toho, niekedy je ťažké vedieť, aký by mal byť najlepší výsledok modlitby. To, že niečo, o čo sme prosili nedostaneme, ešte neznamená, že naša modlitba nebola vypočutá. Také veci ako úspech, moc, peniaze môžu duši niektorých ľudí viac ublížiť.
Názorne o tom hovorí Vojakova modlitba
- Prosil som o silu, aby som uspel.
- Urobil ma slabým, aby som poslúchal.
- Prosil som o zdravie, aby som mohol robiť väčšie činy.
- Dostal som súcit, aby som mohol robiť lepšie činy.
- Prosil som o bohatstvo, aby som mohol byť šťastný.
- Dostal som chudobu, aby som zmúdrel.
- Prosil som o moc, aby si ma ľudia vážili
- Dostal som slabosť, aby som pocítil, že potrebujem Boha.
- Prosil som o všetko možné, aby som sa mohol tešiť zo života.
- Dostal som život, aby som sa mohol tešiť zo všetkého.
- Nedostal som nič o čo som prosil.
Moja modlitba bola vypočutá.
Obľúbená je modlitba – „Drahý bože, daj mi pokoj aby som mohol prijať veci, ktoré nemôžem zmeniť, odvahu zmeniť veci, ktoré môžem a múdrosť vedieť to rozoznať.
Mgr.Adamcová Lýdia.
