„Nechajte ma odísť“ – je možno skrytá túžba mnohých trpiacich a starých ľudí, ktorí už nevládzu bojovať s ochoreniami, bolesťou, sú bezmocní, osamotení, možno sa nevedia pohnúť alebo už nechápu ani to, kde sú…
Inšpirujúci bol pre mňa postoj asi 80 ročnej ženy, ktoré odmietla hospitalizáciu a pľúcnu ventiláciu po covid ochorení, s tým nech to dajú mladším pacientom. „Mala som krásny život a som pripravená odísť“ – boli jej slová na vysvetlenie.
Bojíme sa o nej hovoriť a nechceme na ňu myslieť. SMRŤ. Pre mladých a zdravých hrozná a vzdialená téma. Pre trpiacich a starých možno vykúpenie očakávané so strachom.
Poznám to, pretože patrí k práci psychológov a psychiatrov – udržať tu mladého človeka túžiaceho zomrieť a pomôcť staršiemu trpiacemu, možno smrteľne chorému človeku prijať smrť a v pokoji odísť.
Poznám to, pretože som cítila dotyk ťažkého ochorenia. Poznám to, pretože som bola pri zomieraní oboch svojich rodičov. Cítila som ich strach ale aj túžbu už ísť…
Mám v pamäti vyjadrenie starej ženičky z dediny, v ktorej som žila. Ocko bol veľmi chorý a ona sa pri mne zastavila s otázkou -“ako sa má ocko?“ Odpovedala som jej – „zase ho lekári vzali hrobárovi z lopaty“.
A ona mi povedala: „Moja to nie je dobre, to nie je dobre. Duša vie kedy má odísť, pozná svoj čas a má aj otvorenú cestu ísť tam, odkiaľ prišla. A keď ju zastavia a nedovolia jej odísť, cesta sa zavrie a ona tu potom blúdi, trpí a nevie ako a kedy odísť.“
Na toto jej vyjadrenie si vždy spomeniem, keď vidím niekoho trpieť. Skúsme sa zamyslieť, čomu venujeme pozornosť ak sme chorí ? Vždy liečime iba telo a na dušu nemyslíme a nevieme čo chce, a čo potrebuje aj ona!
Staroba je do určitého veku – slobodná, pokojná, oddychová. Ak 90 ročná lekárka pracuje – jej staroba má zmysel a je to jej voľba. Ak ale príde staroba s bolesťou, utrpením, bezmocnosťou, samotou – tá tu nikoho nemôže držať a často to berie aj silu odísť. A svoju úlohu zohráva aj strach zo smrti a to aj náš strach z ich smrti.
Dávnejšia ma požiadala o pomoc pre svojho otca, žena v strednom veku. Na moju otázku koľko má ocko rokov odpovedala, že 93. A problém bol v tom, že už nechcel žiť. Odmietal chodiť na prechádzky, odmietal jesť. Na moju otázku, prečo nerešpektuje jeho vôľu odpovedala, že ona si bez neho nevie predstaviť svoj život. Pomoc potrebovala ona, aby nechala svojho otca slobodne a bez výčitiek odísť.
Čo ak coronavírus prišiel pomôcť, všetkým tým blúdiacim a trpiacim dušiam starších ľudí, a to v každej krajine – niekde skôr a niekde neskôr?
Zostáva otázka: Prečo zomierajú mladí ľudia?
Mgr. Adamcová Lýdia
