Častou témou v práci s deťmi sú ich odmietavé reakcie voči rodičom. V napätých situáciách reagujú niektoré deti impulzívnejšími prejavmi a vyjadreniami typu: si zlá, ty nie si moja mama, nechcem vás, odídem, si odporný. Existujú aj extrémne odmietavé postoje detí: Syn nechce byť po rozvode rodičov s matkou; dcéra v pubertálnom veku sa musí odsťahovať ku starým rodičom, pretože nenávidí svojho otca. To sú už prípady vyžadujúce odborné riešenie.
Čo s „bežnejšími“ odmietavými prejavmi detí?
Častou reakciou rodičov na takéto správanie dieťaťa – je kritika, obviňovanie dieťaťa, výčitky a tresty, prípadne urážlivosť a odmietanie komunikácie s ním!
Čo ale týmto spôsobom rodičia dosiahnu:
-
Dieťa začne svoje pocity potláčať, neprejavovať ich, a rodičia budú spokojní. Nevidieť tieto pocity neznamená, že tie zmizli. Všetky zostali uložené, nespracované, nepochopené a potlačené.
-
Vnútorne potláčané a hromadené emócie sa môžu prejavovať voči súrodencom, spolužiakom, zvieratám, alebo aj voči sebe ako sebadeštruktívne správanie,
-
k tomu sa pripája negatívny obraz o sebe ako o zlom, nevďačnom, zákernom človiečikovi,
-
trápia ho pocity viny a výčitky až do dospelosti.
-
A v puberte, sa takto potlačené emócie prejavia voči rodičom silou, ktorú nezvládne ani dieťa a ani rodičia.
Čo robiť?
Uvedomte si, čo vidíte v správaní dieťaťa – sú to jeho emócie, neovládateľné správanie, nejaké neznáme myšlienky.
1. Je uvedomenie, čo spôsobujete v psychike dieťaťa svojou kritikou -“som zlý, hlúpy, nevážim si rodičov, nezaslúžim si ich...“ , následné pocity viny, výčitky voči sebe, alebo stupňovanie hnevu a vzdoru, ktorý vedie k boju.
2. Prijatie dieťaťa aj s jeho problematickejším správaním. Dieťa je vždy vaše so všetkými svojimi vlastnosťami a schopnosťami.
3. Reagovať neutrálne, bez emócie, možno iba s konštatovaním -“ty si si nás vybral, …môžeš si nájsť iných…“
4. Je dobré v danej chvíli nereagovať. To to ale neznamená, že sa k tejto téme nevrátite ale v pokojnej situácii.
5. Samozrejme netrestať s hnevom, zlosťou, urazenosťou. Skôr diplomaticky skonštatovať: „Potrebujeme si od seba oddýchnuť“. „Potrebujeme ísť od seba“. “ Potrebujeme mať trochu pokoj“. A dieťa môže zažívať aj prirodzené dôsledky – nebude spoločná večera, spoločné hranie, čítanie.
Prečo netrestať?
-
Dieťa má všetko od vás – váš hnev, zlosť, nenávisť ale aj radosť lásku, pohodu… Máte právo ho trestať za to, čo ste mu odovzdali nevyriešené?
-
Začať riešiť – „vidím, že potrebuješ pomôcť s hnevom, ktorý cítiš voči mne“. Možno si tento hnev aj vy pamätáte zo svojho detstva, preto to úprimne dieťaťu povedzte.
-
Povedzte mu: „Skúsime spolu stopovať tvoj hnev po prúde hnevu“. Možno váš otec pil, preto popíšte svoje pocity – bála som sa ho, veľmi som sa naňho hnevala, že bil maminku. Hnevalo ma, že nás maminka nebránila a neurobila s tým koniec ….
-
Urobte si rodostrom a povedzte mu príbehy jeho predkov a pomôžte dieťaťu uvedomiť si, čoho je súčasťou, čo od koho zdedilo.
Požiadala ma o pomoc maminka, pretože ju dcéra odmietala, a to aj na verejnosti. Samozrejme ju to trápilo a nevedeli si to v rodine vysvetliť. Prvým sedením sme museli spracovať hnev jej maminky, ktorá bola adoptovaná a adoptívna matka jej to nepovedala. Dozvedela sa to až v puberte, a v tomto zložitom období so silnými emóciami. Hnev voči adoptívnej matke, ktorá jej to nepovedala sa spojil s hnevom voči biologickej matke, ktorá ju opustila. A sila tých emócií lomcovala malým dievčatkom – ich vnučkou, ktorá nevedela, prečo svoju maminku nechce.
Mgr. Adamcová Lýdia
