Častou témou v práci s deťmi sú ich odmietavé reakcie voči rodičom. V napätých situáciách reagujú niektoré deti impulzívnejšími prejavmi a vyjadreniami typu: si zlá, ty nie si moja mama, nechcem vás, odídem, si odporný. Existujú aj extrémne  odmietavé postoje detí: Syn nechce byť po rozvode rodičov s matkou; dcéra v pubertálnom veku sa musí odsťahovať ku starým rodičom, pretože nenávidí svojho otca. To sú už prípady vyžadujúce odborné riešenie.

Čo s „bežnejšími“ odmietavými prejavmi detí?

Častou reakciou rodičov na takéto správanie dieťaťa – je kritika, obviňovanie dieťaťa, výčitky a tresty, prípadne urážlivosť a odmietanie komunikácie s ním!

Čo ale týmto spôsobom rodičia dosiahnu:

  • Dieťa začne svoje pocity potláčať, neprejavovať ich, a  rodičia budú spokojní. Nevidieť tieto pocity neznamená, že tie zmizli. Všetky zostali uložené, nespracované, nepochopené a potlačené.

  • Vnútorne potláčané a hromadené emócie sa môžu prejavovať voči súrodencom, spolužiakom, zvieratám, alebo aj voči sebe ako sebadeštruktívne správanie,

  • k tomu sa pripája negatívny obraz o sebe ako o zlom, nevďačnom, zákernom človiečikovi,

  • trápia ho pocity viny a výčitky až do dospelosti.

  • A v puberte, sa takto potlačené emócie prejavia voči rodičom silou, ktorú nezvládne ani dieťa a ani rodičia.

Čo robiť?

Uvedomte si, čo vidíte v správaní dieťaťa – sú to jeho emócie, neovládateľné správanie, nejaké neznáme myšlienky.

1. Je uvedomenie, čo spôsobujete v psychike dieťaťa svojou kritikou  -“som zlý, hlúpy, nevážim si rodičov, nezaslúžim si ich...“ , následné pocity viny, výčitky voči sebe, alebo stupňovanie hnevu a vzdoru, ktorý vedie k boju.

2. Prijatie dieťaťa aj s jeho problematickejším správaním. Dieťa je vždy vaše so všetkými svojimi vlastnosťami a schopnosťami.

3. Reagovať neutrálne, bez emócie, možno iba s konštatovaním -“ty si si nás vybral, …môžeš si nájsť iných…“

4. Je dobré v danej chvíli nereagovať. To to ale neznamená, že sa k tejto téme nevrátite ale v pokojnej situácii.

5. Samozrejme netrestať s hnevom, zlosťou, urazenosťou. Skôr diplomaticky skonštatovať:  „Potrebujeme si od seba oddýchnuť“. „Potrebujeme ísť od seba“. “ Potrebujeme mať trochu pokoj“. A dieťa môže zažívať aj prirodzené dôsledky – nebude spoločná večera, spoločné hranie, čítanie.   

Prečo netrestať?

  • Dieťa má všetko od vás – váš hnev, zlosť, nenávisť ale aj radosť lásku, pohodu… Máte právo ho trestať za to, čo ste mu odovzdali nevyriešené?

  • Začať riešiť – „vidím, že potrebuješ pomôcť s hnevom, ktorý cítiš voči mne“. Možno si tento hnev aj vy pamätáte zo svojho detstva, preto to úprimne dieťaťu povedzte.

  • Povedzte mu: „Skúsime spolu stopovať tvoj hnev po prúde hnevu“. Možno váš otec pil, preto popíšte svoje pocity – bála som sa ho, veľmi som sa naňho hnevala, že bil maminku. Hnevalo ma, že nás maminka nebránila a neurobila s tým koniec ….

  • Urobte si rodostrom a povedzte mu príbehy jeho predkov a pomôžte dieťaťu uvedomiť si, čoho je súčasťou, čo od koho zdedilo.

Požiadala ma o pomoc maminka, pretože ju dcéra odmietala, a to aj na verejnosti. Samozrejme ju to trápilo a nevedeli si to v rodine vysvetliť. Prvým sedením sme museli spracovať hnev jej maminky, ktorá bola adoptovaná a adoptívna matka jej to nepovedala. Dozvedela sa to až v puberte, a v tomto zložitom období so silnými emóciami. Hnev voči adoptívnej matke, ktorá jej to nepovedala sa spojil s hnevom voči biologickej matke, ktorá ju opustila. A sila tých emócií lomcovala malým dievčatkom – ich vnučkou, ktorá nevedela, prečo svoju maminku nechce.

Mgr. Adamcová Lýdia

2. Ako vyladiť emočnú energiu (nielen) výchovných metód?

Prečítajte si tiež

Rodičia a partnerstvoVýchova

Energia, ktorá nám dáva krídla

1. Ako vplýva rodičovská láska na vývoj dieťaťa? Prvé čo dieťa cíti je láska a nikto nepochybuje o jej vplyve na vývoj dieťaťa…
Zobraziť
Menu