Častou témou v práci s deťmi sú ich odmietavé reakcie voči rodičom. V napätých situáciách reagujú niektoré deti impulzívnejšími prejavmi a vyjadreniami typu: si zlá, ty nie si moja mama, nechcem vás, odídem, si odporný. Existujú aj extrémne  odmietavé postoje detí: Syn nechce byť po rozvode rodičov s matkou; dcéra v pubertálnom veku sa musí odsťahovať ku starým rodičom, pretože nenávidí svojho otca. To sú už prípady vyžadujúce odborné riešenie.

Čo s „bežnejšími“ odmietavými prejavmi detí?

Častou reakciou rodičov na takéto správanie dieťaťa – je kritika, obviňovanie dieťaťa, výčitky a tresty, prípadne urážlivosť a odmietanie komunikácie s ním!

Čo ale týmto spôsobom rodičia dosiahnu:

  • Dieťa začne svoje pocity potláčať, neprejavovať ich, a  rodičia budú spokojní. Nevidieť tieto pocity neznamená, že tie zmizli. Všetky zostali uložené, nespracované, nepochopené a potlačené.

  • Vnútorne potláčané a hromadené emócie sa môžu prejavovať voči súrodencom, spolužiakom, zvieratám, alebo aj voči sebe ako sebadeštruktívne správanie,

  • k tomu sa pripája negatívny obraz o sebe ako o zlom, nevďačnom, zákernom človiečikovi,

  • trápia ho pocity viny a výčitky až do dospelosti.

  • A v puberte, sa takto potlačené emócie prejavia voči rodičom silou, ktorú nezvládne ani dieťa a ani rodičia.

Čo robiť?

Uvedomte si, čo vidíte v správaní dieťaťa – sú to jeho emócie, neovládateľné správanie, nejaké neznáme myšlienky.

1. Je uvedomenie, čo spôsobujete v psychike dieťaťa svojou kritikou  -“som zlý, hlúpy, nevážim si rodičov, nezaslúžim si ich...“ , následné pocity viny, výčitky voči sebe, alebo stupňovanie hnevu a vzdoru, ktorý vedie k boju.

2. Prijatie dieťaťa aj s jeho problematickejším správaním. Dieťa je vždy vaše so všetkými svojimi vlastnosťami a schopnosťami.

3. Reagovať neutrálne, bez emócie, možno iba s konštatovaním -“ty si si nás vybral, …môžeš si nájsť iných…“

4. Je dobré v danej chvíli nereagovať. To to ale neznamená, že sa k tejto téme nevrátite ale v pokojnej situácii.

5. Samozrejme netrestať s hnevom, zlosťou, urazenosťou. Skôr diplomaticky skonštatovať:  „Potrebujeme si od seba oddýchnuť“. „Potrebujeme ísť od seba“. “ Potrebujeme mať trochu pokoj“. A dieťa môže zažívať aj prirodzené dôsledky – nebude spoločná večera, spoločné hranie, čítanie.   

Prečo netrestať?

  • Dieťa má všetko od vás – váš hnev, zlosť, nenávisť ale aj radosť lásku, pohodu… Máte právo ho trestať za to, čo ste mu odovzdali nevyriešené?

  • Začať riešiť – „vidím, že potrebuješ pomôcť s hnevom, ktorý cítiš voči mne“. Možno si tento hnev aj vy pamätáte zo svojho detstva, preto to úprimne dieťaťu povedzte.

  • Povedzte mu: „Skúsime spolu stopovať tvoj hnev po prúde hnevu“. Možno váš otec pil, preto popíšte svoje pocity – bála som sa ho, veľmi som sa naňho hnevala, že bil maminku. Hnevalo ma, že nás maminka nebránila a neurobila s tým koniec ….

  • Urobte si rodostrom a povedzte mu príbehy jeho predkov a pomôžte dieťaťu uvedomiť si, čoho je súčasťou, čo od koho zdedilo.

Požiadala ma o pomoc maminka, pretože ju dcéra odmietala, a to aj na verejnosti. Samozrejme ju to trápilo a nevedeli si to v rodine vysvetliť. Prvým sedením sme museli spracovať hnev jej maminky, ktorá bola adoptovaná a adoptívna matka jej to nepovedala. Dozvedela sa to až v puberte, a v tomto zložitom období so silnými emóciami. Hnev voči adoptívnej matke, ktorá jej to nepovedala sa spojil s hnevom voči biologickej matke, ktorá ju opustila. A sila tých emócií lomcovala malým dievčatkom – ich vnučkou, ktorá nevedela, prečo svoju maminku nechce.

Mgr. Adamcová Lýdia

2. Ako vyladiť emočnú energiu (nielen) výchovných metód?

Prečítajte si tiež

Nezaradené

Prečo deti kašlú?

Patrím ku generácii, v ktorej deti celé svoje detstvo kričali. Dedina bola plná kriku, kričali mamy na svoje deti, aby išli obedovať, kričali…
Zobraziť
Zdravie

Nie sme pánmi  tohto sveta!

Kto je pánom sveta? „NIEKTO“, kto sa ozval a nastavil nám TO rozprávkové zrkadlo. Dáva nám CÍTIŤ odpovede na zabudnuté otázky: Kto je…
Zobraziť
Menu