Rodičia a partnerstvo

Neexistujú bezproblémové vzťahy

Neexistujú bezproblémové vzťahy a ak to niekto tvrdí – má veľký problém.

1. Keď mali pred časom Slováci možnosť vyjadriť sa k otázke, aké životné hodnoty sú pre nich dôležité, na prvom mieste presvedčivo skončila rodina, ktorú považuje za dôležitú 92 % Slovákov. Vernosť za dôležitú pritom považuje ani nie polovica – len 48 %. Čo si teda dnes pod rodinou vlastne predstavujeme?
Biologickou prapodstatou všetkého na planéte je sila smerujúca k zachovaniu života a zachovaniu ľudského rodu a tu má prioritu rodina. Rodina sa od iných skupín, napríklad firiem, odlišuje generačným prepojením, čo dáva rodine okrem sily aj tradície, zvyky a hodnoty. Rodina je takto obklopená rodovým polom. Rodové spoločenstvá sa postupne diferencovali národnou identitou a každý národ dostal kus prírodného bohatstva. Z tohto pohľadu je rodina posledným článkom zabezpečujúcim zachovanie života. Rodina je prostredie, v ktorom sa spájajú všetky možnosti dané rodom, národom a prírodou. Rodina nám dáva identitu, v ktorej “JA som” je nahradené “MY sme”. Rodina tvorí domov, ktorý nám dáva silu, pocit bezpečia a miesto na tejto planéte.
Ak by sme sa vrátili k vernosti – jej dôležitosť vyjadrená 48% – a ja ju považujem za vysokú. Rodina má totižto viacero hodnôt – a to sú zdravie, bezpečie, materiálne zabezpečenie, súdržnosť, pokoj a vernosť. Rozvádzať sa manželia môžu nielen kvôli nevere, ale kvôli zdravotnému stavu – napr. môže to byť duševné ochorenie, alkoholizmus, týranie, povahové vlastnosti…
2. Čo myslime tým, keď hovorime, že je niečo pre nás najdôležitejšia hodnota?
S naším životom začínajú aj naše potreby, ktoré ovplyvňujú aj naše hodnoty. Ak sme na púšti a sme smädný, najväčšiu hodnotou má pre nás voda. Ak dieťaťu zomrie rodič najdôležitejšou hodnotou je preňho láska rodiča. O týchto najzákladnejších hodnotách života, bežne nepremýšľame. Hodnoty sa totiž predovšetkým žijú! Nevedome nás motivujú k určitému správaniu – neklameme, nekradneme. Môžeme o nich aj rozprávať napríklad deťom, ale v tejto podobe nemajú silu ovplyvňovať ich správanie.
Myslím, že dneska sú naše potreby, tak zabezpečené, niekedy až presýtené, že strácame schopnosť cítiť, čo je pre nás hodnotou a mnohé veci sú tak samozrejmé, že nemajú pre nás hodnotu. Čím sa nám život viac uľahčuje, tým viac času ostáva na nepodstatné veci. Nezažívame existenčné krízy, nezomierame hladom, máme vodu, neohrozujú nás katastrofy, nemusíme bojovať o život, pokiaľ neochorieme. Pre mnohých sa v dnešnej dobe stávajú potrebami – bohatstvo, úspech, moc….
Kladieme dôraz na niečo, čo nie je v živote najdôležitejšie, čo pochopíme až keď si uvedomíme konečnosť svojho bytia.
3.Mnohí po rozvode hovoria, že nemajú v láske skrátka šťastie. Odborníci pri spokojných dlhodobých vzťahoch hovoria, že je to skôr tvrdá a ťažká práca. Do akej miery teda rozhoduje vo vzťahu šťastie?
Náš svet je svetom protikladov a osobný rozvoj sa deje medzi nimi. Svetlo dokážeme vnímať vďaka tme, a ich striedanie je nevyhnutné pre život. Podobne je to aj s pocitom šťastia, ktorý zažívame  aj nešťastia. Život nikdy nie je v rovnováhe a je našou úlohou vyvažovať tieto protiklady a pre niekoho je to možno”ťažkou prácou”. Aj problémy sú nám dané, aby sme sa vďaka ich vyriešeniu dostali k pocitom, že sa dokážeme životom posúvať.
Šťastie je dôsledkom pekného vzťahu a deficit šťastia nie je príčinou zlého vzťahu.
4. Od mnohých počúvame ako dôvod rozvodu, že jednoducho „vyprchala láska, prestalo to iskriť, dali si čo si mali dať a koniec…“. Sú toto naozaj dôvody na rozvod hlavne ak sú vo vzťahu deti?
Otázka je prečo vyprchala láska? Bola to skutočná láska?
Na začiatku partnerského vzťahu, plného zamilovanosti, romantickej lásky, hrá dôležitú úlohu látka phenylethylamin(PEA) a tiež endorfíny, ktoré nás naladia na romantickú lásku. Práve o PEA ( obsahuje ho aj čokoláda) sa hovorí ako droge zamilovanosti. Ako na všetky drogy aj na PEA vzniká tolerancia a pocit lásky, v priebehu dvoch až štyroch rokov trvania partnerského vzťahu, slabne. Úlohu potom preberajú endorfíny, ktoré zabezpečujú prechod k pokojnému manželskému šťastiu.
Ak niektorí partneri potrebujú neustále “drogu zamilovanosti” – to je už skôr téma na terapiu. Samozrejme ak závislosť na tejto droge nie je až tak silná, môžu tu zohrať úlohu citové väzby na deti a manželstvo môže pokračovať.
5. Mnohokrát sa zdôrazňuje, že keď je problém, lepšie je ísť od seba, aby deti nevideli hádky. Vy však naznačujete, že deti problémy zvládnu, ak vidia, že ich rodičia riešia a vyriešia problém. Platí to pre akékoľvek problémy?
Riešenie problémov a hádky patria k životu. Deti ich potrebujú vnímať a vidieť ich riešenie. To podstatné je, že vzťah medzi rodičmi je naplnený láskou, úctou a deti cítia, že rodičov aj keď sa hádajú, spája neviditeľné puto lásky.
Ak deti cítia lásku, bezpečie, istotu dokážu zvládnuť akékoľvek problém. Jediným veľkým problémom, ktorý deti zvládajú ťažko a kedy potrebujú už pomoc odborníka, je úmrtie rodiča.
6. Vo výchove sa razí teória, že pred deťmi sa neháda – nemáme kričať, nechceme aby deti videli naše hádky, naše depresie.Vy však upozorňujete, že tu vzniká problém. Aký?
Vo svojom projekte “Výchova v kocke” mám pasáž o výchove v pravde. Upozorňujem na to, že príroda deti vybavila “radarom”, ktorý citlivo signalizuje rozdiel medzi tým, čo dieťa vidí a tým, čo cíti svojim radarom. Známe vyjadrenia – „neboj sa ani ja sa nebojím“a pritom sa bojíte, alebo „my sme sa s ockom nehádali…“ a pritom ste plný hnevu – deti zneisťujú.
Okrem toho, deti majú prirodzenú schopnosť rodičom dôverovať a začnú veriť všetkému, čo im povedia. Naučia sa veriť slovám a prestanú veriť svojim “radarom”.
A potom príde do parku neznámy človek, možno pedofil a bude rozdávať sladkosti, bude sa s vaším dieťaťom pekne rozprávať a ono bude veriť jeho slovám. Môže sa stať, vaše dieťa ako teenager pôjde podvečer domov parkom a svoj inštinkt, ktorý mu možno hovorí „nechoď tadiaľ“ už nevie počúvať a skutočne sa tam môže niečo stať. A neskôr bude veriť sľubom o láske, o zamestnaní v zahraničí, o finančnom zisku. Sú to slová, ktorým sa naučilo veriť a nevie situácie kontrolovať svojim vnútorným inštinktom.
Čo všetko cítia deti svojim “radarom” – cítia všetky potláčané emócie rodičov, cítia neveru, cítia predstavy rodičov o budúcnosti dieťaťa, cítia ochorenie, ktoré rodičia pred nimi zatajujú – síce im nerozumejú a preto trpia.
7. Dnešná generácia tridsiatnikov a štyridsiatnikov vyrástla väčšinou v úplných rodinách, napriek tomu nevedia udržiavať vzťahy. Akú generáciu vychovajú, keď ich deti toto vidia?
Prezentovanie úplnej rodiny neznamená, že rodina bola skutočne funkčná. V minulosti ľudia viac zotrvávali v nefunkčnej rodine a možno práve preto, to nasledujúce generácie riešia radšej rozchodom ako zotrvávať v nefunkčnej rodine. Ja hovorím, že každá rodina má aj “spodné prúdy”, ktoré sa utajujú a skôr pretrpia – môžu to byť depresie, ponižovanie, rôzne ochorenia alebo finančná situácia, ktorá vedie k určitej bezmocnosti a závislosti jedného z partnerov.
Okrem toho v období, v ktorom tieto generácie žili, sa začali prejavovať aj dôsledky izolovanosti mladých rodín, čo viedlo k ubúdaniu viac generačných rodín a oslabovaniu súdržnosti rodín. Mladé “osamotené” maminky sú potom vyčerpané starostlivosťou o deti, čo ovplyvňuje aj partnerský vzťah. A niektorí otcovia, pred takouto atmosférou unikajú či už do práce, alebo iným “akože “povinnostiam.
Samozrejme deti, ktorých rodičia sa rozviedli, budú mať sklon riešiť partnerské problémy skôr rozvodom, alebo sa budú vzťahom vyhýbať.
8. Keď odídeme od problémov z jedného vzťahu, budeme ich ochotní a schopní riešiť v druhom vzťahu? Alebo sa rozchádzame s tým, že predsa musia jestvovať vzťahy, kde problémy nie sú?
Neexistujú bezproblémové vzťahy a ak to niekto tvrdí – má veľký problém. Hľadať takýto vzťah je strata času.
Riešenie problémov hádkami je podobné katarzným technikám, ktoré sa využívajú v psychoterapii – čiže dochádza k uvoľneniu určitého napätia medzi partnermi. Samozrejme ak intenzita konfliktov je silná a ich podhubie je plné nenávisti, hnevu – to je skôr na rozchod. Nedoriešené problémy sprevádzané silnými emóciami v prvom vzťahu budú skôr, či neskôr zasahovať aj do ďalšieho vzťahu.
9. Slávna česká psychologička Jiřina Překopová hovorí o partnerských sporoch, že „zaútočit nebo utéct, to dovede každý tygr nebo krokodýl. To jsou jen hormony, instinkty a pudy. Jenže my jsme lidi. Nemáme jenom hormony, máme rozum tady nahoře a taky svědomí a zodpovědnost.“ Aká je vaša skúsenosť s rodinami pri partnerských krízach – dostáva v nich priestor svedomie a zodpovednosť?
Na zložité životné situácie, ktoré v nás spúšťajú strach, sme naprogramovaný reagovať útokom alebo útekom. Je to inštinktívne reagovanie predbiehajúce rozumové rozhodovanie a reagovanie. Prirovnám ho k “automatickému pilotovi”. Všetci znalci z odboru psychológia sa stretávame v rozvodových konaniach so správaním rozvádzajúcich sa rodičov, ktorí ani po určitom čase nedokážu prestať bojov a začať riešiť situáciu spôsobom, ktorý najmenej traumatizuje deti. Ani apel na ich zodpovednosť a svedomie tu nepomáha, pretože ak nemajú tieto hodnoty vnútorne prijaté, ich správanie je také, aké je. Správanie každého rodiča závisí od jeho osobnosti, mentálnej úrovne a zrelosti.
10. Vy sa stretávate s množstvom detských problémov, do akej miery ich má na svedomí práve to, čo sa deje v ich rodine? A do akej miery sú si to ich rodičia ochotní pripúšťať?
Je to moja každodenná prax rodičov vysvetľovať rodičom súvislosti ochorenia ich dieťaťa. Využívam jednoduché prirovnanie – “ak má záhradník, choré jablká, nebude ošetrovať jablko po jablku, ale začne ošetrovať strom”. Podobne je to aj s rodinou.
Často možno pozorovať, že základná rodina dieťaťa je v poriadku a i napriek tomu má dieťa závažné problémy. Vtedy sa musíme pozrieť predchádzajúcu generáciu – detstvo rodičov ale aj starých rodičov.
11. Vy hovoríte, že deti od momentu počatia nevnímajú iba mamu a otca ale aj to – krásne medzi nimi, teda vzťah. Ako na nich potom vplýva, ak po čase vo vzťahu nastane kríza?
Deti to oslabuje predovšetkým psychicky ale aj fyzicky. Deti potom celý svoj život hľadajú citovúistotu, ktoré sa im stratila. Boja sa citovej straty aj v partnerskom vzťahu a môžu byť potom žiarliví. Partner zase podvedome cíti túto citovú fixáciu a postupne si začne uvedomovať, že je náhradníkom za niektorého rodiča a takýto vzťah prestane byť preňho zmysluplným a odchádza.
Detská psychika sa chráni pred citovou traumou – znecitlivie, zmrzne – len aby necítila strach a bolesť zo straty. Pamätám si na mladého muža, ktorý fajčil marihuanu v rozhovore mi povedal – “iba keď ju fajčím, dokážem niečo cítiť a cítim aj lásku”.
12. Podľa Jiriny Prekopovej by sa manželia dokonca nemali rozvádzať, kým nie sú ich deti dospelé. Čo si o tomto názore myslíte vy?

Aký život žijú títo manželia, akú atmosféru domova vytvárajú, čím obohacujú deti? Často to potom rodičia kompenzujú hmotnými vecami. Jednoducho hrajú divadlo a v rodine potom nefunguje výchova v pravde. Deti cítia túto atmosféru a žiadne rodinné fasády ich neoklamú. Sú deti, ktoré týmto trpia, potom sú deti, ktoré utekajú z tohto prostredia alebo sú to deti, ktoré si užívajú väčšie alebo menšia bohatstvo materiálneho sveta a citovo zakrpatievajú.
13.Vy hovoríte, že mnohí rodičia nemajú vyriešené vlastné problémy, a potom sú bezradní aj pri problémoch svojich detí. Čo si najčastejšie v sebe nosíme ako nevyriešené a ako tým ovplyvňujeme život vlastných detí?
Všetky problémy v dospelosti sú ozvenou traumatických zážitkov z detstva a tam je potrebné ich aj riešiť. A tu sa stretávajú problémy “vnútorného dieťaťa”, ktoré si rodič nesie hlboko potlačené s problémami v súčasnosti, ktoré sa často týkajú aj výchovy detí. Nielen moje skúsenosti hovoria, že deti zrkadlia práve tieto vnútorné problémy rodičov.
Ktoré zážitky najčastejšie ovplyvňujú život človeka – najťažšou traumou zážitkov v detstve, sú úmrtia rodičov alebo súrodencov, potom sexuálne zneužívania, znásilnenia, týranie, nasledujú šikana, odlúčenie od rodičov, komplikované zdravotné problémy, operácie, konfliktné vzťahy rodičov, dehonestovanie rodiča, rozvod, nezáujem jedného rodiča, nedostatok času na spoločnú komunikáciu, ochorenie rodiča – ako sú alkoholizmus, depresia, poruchy osobnosti ale aj konfliktné vzťahy rodičov a starých rodičov, neprimeraná záťaž v škole s dôrazom na čisté jednotky, súrodenecké konflikty. Moje skúsenosti hovoria, že deti podvedome reagujú aj na deficitnú sexualitu a intimitu rodičov.
14. Prečo vychovávame radšej podľa internetu a prestávame veriť inštinktom?
Stratili sme schopnosť veriť svojim intuitívnym schopnostiam, svojim “radarom”. Žijeme viac vo vonkajšom svete, bojíme sa byť v tichu a pokoji aby sme necítili svoje vnútorné, často zabudnuté traumy. Ak nie sme vo svojom “vnútri”, nevieme počúvať ani svoj vnútorný hlas. Sme odkázaní počúvať to, čo ku nám prichádza zvonku. Takto strácame sebadôveru a sebaistotu, pretože zvyčajne tam vonku, sme konfrontovaní s krajšími, úspešnejšími, možno múdrejšími “osobnosťami”.
15. Jedným z dôsledkov, ktoré si uvedomujem sama je neustále porovnávanie a sledovanie tabuliek. Keď do nej dieťa nezapadne, hneď rodičia vidia problém. Je to naozaj tak?
Moja maminka nemala čas sledovať tabuľky, aj keď nejaké už v tom čase boli. Vo vývine dieťaťa sú dôležité dva procesy a to je zrenie a učenie. Zrenie dieťaťa je dané prírodnými zákonmi a učenie je ovplyvnené spoločenskými normami. Spočiatku je to proces zrenia, ktorý zabezpečuje vývoj dieťaťa. V záujme sledovania vývoja dieťaťa má aj psychológia vypracované vekové normy. Pracovať s nimi je potrebné odborne a predovšetkým sa musia sledovať rizikové faktory, ktoré vývoj dieťaťa ovplyvňujú. Opozdievajúci proces zrenia u dieťaťa, je potrebné konzultovať s odborníkom a hľadať riešenia.
Neodborné sledovanie hodnôt v rôznych tabuľkách, bez poznania súvislostí vytvára okolo dieťaťa priestor plný strachu a neistoty. Neustále sledovania a porovnávania narúša prirodzené zrenie dieťaťa.
Už maličké dieťa cíti tieto pochybnosti a nevie, prečo ho maminka iba sleduje a bojí sa. Ono potrebuje cítiť jej lásku a nie strach. Práve tu sa vytvárajú základy neistoty dieťaťa, ktorá ho potom sprevádza životom.
16. Od malička, takmer v období okolo roka dieťaťa sa hovorí o potrebe socializácie s inými deťmi. Nikde sa však nespomína koľko času by malo dieťa tráviť so svojou rodinou?
Potreba socializácie sa u detí začína prejavovať od troch rokov a nastupuje vlastne po období separácie dieťaťa od matky. Ja som obdobie separácie symbolicky nazvala “psychickým pôrodom” dieťaťa. Po jeho fyzickom narodení nastupuje obdobie “psychického tehotenstva”. Ak sa toto obdobie preruší a dieťa sa od matky prirodzene neodpojí, čo sa deje v období separácie, dieťa zotrváva v neustálenej citovej túžbe po matke.
Nedá sa presne plánovať s kým a koľko času by mali deti tráviť, ide skôr o kvalitu spoločne stráveného času, a predovšetkým ide o spoločné zážitky, ktoré sú pre dieťa zaujímavé a zmysluplné.
17. Vy sama spomínate, že ste dôkazom, že aj dieťa s poruchou učenia môže skončiť vysokú školu a plniť si kariérne sny. Nie je pre dieťa problém ak v škole nezapadne do priemeru, ale nejakým spôsobom vyčnieva?
Informovanosť o ADHD, dyslexii, dysgrafii je už dneska rozsiahla ale i napriek tomu, pretrváva tendencia obviňovať deti, tlačiť na ne aby sa učili viac. Takto sa ale tieto poruchy neriešia. Myslím, že je dôležité problémy týchto detí viac vysvetľovať predovšetkým rodičom. Mnohí rodičia napríklad odmietajú integráciu dieťaťa – vtedy sa k dieťaťu pristupuje, tak aby boli rešpektované jeho ťažkosti.
Sama som týmto prešla a viem, čo tieto deti prežívajú. Mala som nevýhodu, že v mojom detstve sa o týchto poruchách nevedelo – takže som musela prijať skôr to, že “som hlúpa”. Súčasne som mala ale výhodu, že v tom období centrom pozornosti nebola škola ale boli to povinnosti doma, a predovšetkým veľa pohybu a hier v prírode, čo mi pomohlo uvolniť napätie a stres z učenia.
18. Nakoniec prichádza dokonca sklamanie z dieťaťa, že nie je také aké sme čakali? Čo toto robí s jeho vzťahom k rodičom a vôbec k sebe samému?
K poruchám učenia a sústredenia sa postupne pridružujú poruchy správania, rôzne neurotické prejavy, depresie ale aj zdravotné problémy. Rodičia často udávajú, že dieťa sa slabšie učí, pretože býva choré, ja však musím konštatovať, že dieťa je často choré, pretože sa slabšie učí, prežíva strach zo skúšania, zo známok a podobne. Pamätám si chlapca, ktorý mal problémy s písaním – dysgrafiu – a na začiatku školského roku si zlomil obe ruky.
19. Mnohí zažili, že láska v ich rodine bola podmieňovaná poslušnosťou, dnes však akoby ju nahradil úspech detí.
Ja verím v silné rodičovské puto a lásku rodičov, ale každodennosť s rôznymi nástrahami vyvoláva u rodičov strach, ktorý je potencovaný ešte aj stresujúcimi mediálnymi správami.
Za poslušnosťou detí ale aj prísnosťou rodičov je strach. Deti sa boja či budú dosť dobré a rodičia sa boja aby to deti zvládli, aby sa v živote uplatnili, aby boli úspešné.
Človek však nemôže v psychike, vo svojom vnútri, cítiť súčasne dva protichodné pocity – ako sú napríklad láska a strach. Ak rodičia cítia strach o svoje deti, tieto nemôžu cítiť ich lásku. Preto doporučujem rodičom riešiť svoje strachy a deti sa budú pokojnejšie a slobodnejšie vyvíjať, a predovšetkým budú cítiť ich lásku.
20. Podľa najnovšie zverejnených výsledkov veľkej štúdie na Harvarde sú dobré a kvalitné vzťahy tým, čo zabezpečuje dokonca aj fyzické zdravie. Aké sú vaše skúsenosti ?
Všeobecne sú vzťahy vždy sprevádzané emóciami. Každá emócia je chemická reakcia a ak je negatívna, je pre ľudské telo toxická. Ak sa v niekoľkých generáciách za sebou prežíva hnev, nenávisť, smútok, bolesť, závisť, vzniká v ľudskom tele znečistenie toxickými emóciami. Dostávame orgány oslabené a znečistené emóciami.
Všetky informácie o príčinách ochorení, ale aj ich prevencii, sa orientujú na znečistenie z vonkajšieho prostredia – čo jeme, pijeme, čo dýchame a čo by sme mali jesť a piť, aby sme nedostali rakovinu. Vnútorné znečistenie emóciami hnevu, zlosti, strachu, závisti a nenávisti, zostáva nepovšimnuté.
Najlepšou prevenciou ochorení a to aj onkologických, je uvedomiť si – ako reagujeme, čo prežívame, aké emócie v sebe potláčame a predovšetkým je potrebné prijať ich a viac s nimi  pracovať.

Mgr. Adamcová Lýdia
rozhovor pre časopis Lena

  |   »