Patrím ku generácii, v ktorej deti celé svoje detstvo kričali. Dedina bola plná kriku, kričali mamy na svoje deti, aby išli obedovať, kričali deti keď sa schovali, naháňali…
…a dneska, deti nemôžu kričať doma, nekričia na ulici, nemôžu kričať v škole, dokonca sa nedoporučuje kričať ani v prírode.
Nevypovedané, zadržané slová a potlačené emócie, zasahujú predovšetkým oblasť hrdla. To je totiž posledné miesto, posledná možnosť, ako to všetko zastaviť.
Všetky emócie strachu, stresu, hnevu, zlosti a napätie uviaznu v oblasti hrdla..,
… a potom prídu zápaly hrdla, kašeľ ale aj zajakavosť, problémy s vyjadrovaním, ale aj ochorenia štítnej žľazy.
Niekoľko generácií opakovaný vzorec “nevypovedaného a potláčaného“ sebaprejavenia je základom aj pre rôzne ochorenia v tejto oblasti ľudského tela.
Pomoc potrebovala klientka, ktorá mala onkologické ochorenie štítnej žľazy. Jednou z ťažkých tráum, ktorú si niesla, bola trauma spojená s jej ockom, ktorý mal úraz s popálením veľkej časti tela a tváre.
Na prvú návštevu v nemocnici sa veľmi tešila a zrazu, videla iba postavu ležiacu na posteli, obviazanú v bielom, s otvorom pre oči a ústa.
Prežila šok. A z nemocnice domov prišiel úplne iný človek.
Celé svoje detstvo mu nevedela povedať, že sa ho bojí, že ho nechce, taký aký je, že ona ľúbi svojho ocka.
Problematika kašľa, ochorení hrdla, ale aj zajakovosti je rozsiahla a zložitejšia. Vždy je potrebné vnímať emócie, ktoré uviazli a oslabujú túto oblasť. Sú deti, ktoré aj kričia, ale v zlosti, v afekte, v panike alebo zo strachu, len aby uvolnili napätie hrdla.
