O pomoc ma požiadala rodina s pubertálnou dcérou, u ktorej došlo k silnému odmietaniu, ignorovaniu až zlostným prejavom voči otcovi. Sama uviedla – „nemôžem ho cítiť, fyzicky ho nemôžem cítiť. Neviem čo sa stalo ale jednoducho to prišlo a mám pocit, že to tak ľahko neprejde. S matkou mám normálny vzťah. Viem, že sa kvôli mne trápi“.
Podľa údajov rodičov dcéra bola bezproblémové dieťa s normálnymi vzťahmi k obom rodičom. Učí sa veľmi dobre, chce ísť študovať ďalej. Teraz ale rieši kde odísť, či ku starým rodičom alebo na internát. Doma nechce zostať, aj keď jej je to ľúto.
Puberta je sociálny pôrod, kedy dieťa odchádza od rodiny a ide do sveta. Spojenie – pupočnú šnúru s rodinou – si musí prestrihnúť ono. Aby to vôbec mohlo urobiť musí si vás negovať, kritizovať, obviňovať. V opačnom prípade, ak vás dieťa obdivuje, miluje, nedokáže to prerušiť a odpútať sa. Utkvela mi jedna myšlienka – matka, ktorá má konflikty s dcérou, ktorá jej odvráva, si môže povedať -„dobre som ju vychovala“.
Brať veci s nadhľadom a nie osobne, neurážať sa, nekritizovať, využiť silu mlčania a spomenúť si na svoju pubertu – je znakom toho, že ako rodičia dospievate do svojej múdrosti.
Dvere do sveta otvára deťom otec. Je to otec, ktorý dcéru učí vnímať svet mužov. A matka, má skôr tendenciu držať dieťa doma a preto býva vzťah detí s matkou konfliktnejší. Vzdor pubertálneho dieťaťa býva ale orientovaný na všetko. V tomto prípade, to bol hnev dcéry silne a neprimerane orientovaný na otca.
Dcéra tému otca vytesňovala, sama si uvedomovala svoju bezmocnosť riešiť to, nechápala to, a nevedela čo s tým.
Čo robiť?
Správanie dievčaťa k otcovi nezodpovedalo jej psychologickému profilu a ani jej spôsobu emočného reagovania. Svoj podiel na vzniknutej situácii mali emócie patriace do obdobia puberty.
Prvým krokom bolo odísť a nestupňovať emócie, skôr ich nechať postupne vyhasínať. Únik však nerieši podstatu konfliktu, ľahšie sa však s emóciami pracuje v neutrálnom priestore. Začali sme sa orientovať na jej životnú cestu – čo chce ísť študovať, priateľské vzťahy a nepriamo aj vzťahy k mužom.
Druhým krokom bolo odkloniť jej problém a preniesť pozornosť na posilnenie protikladného správanie – pozitívne prežívanie vzťahov k matke, súrodencom, starým rodičom, priateľom.
Vekové obdobie puberty dievčaťa aktivovalo neznáme správanie zamerané iba voči osobe otca. Bolo potrebné nájsť zdroj tak silných, neprimeraných emócií odporu.
Všetky nadmerné a neprimerané emócie deťom nepatria! Vždy je potrebné hľadať komu patria, a kto ich nespracoval. V reťazení emočne traumatických zážitkov sa vynoril príbeh jej starej matky, ktorá sa ako 16 ročná musela vydať za staršieho muža i napriek tomu, že chcela študovať a mala svoju „lásku“. Objavili sa nám silné pocity hnevu, odporu, až agresivity voči staršiemu partnerovi a vlastne neskôr aj manželovi – „Nemôžem ho cítiť, je mi odporný“ bola kľúčová veta. A všetko tieto pocity zostali potlačené.
Pochopenie príbehu pomohlo aj klientke oddeliť sa od týchto „zdedených emócií“, pomohlo jej pochopiť odkiaľ jej pocity pramenia a prečo ich nedokáže zmeniť.
Následne mala vytvoriť scenár podobného príbehu, ale s iným riešením a inými emóciami. Krátkymi meditačnými cvičeniami s predstavou, že dostala hlavnú rolu v tomto príbehu, sme dali príbehu aj obrazovú podobu, ktorou sa vytesňoval pôvodný príbeh starej matky. Aktivovali sa aj sprievodné emócie hnevu, nenávisti a plaču, ktoré sa ukončili. Objavila sa aj téma intimity a odporu voči mužom, ktorá je vždy založená na intímnych skúsenostiach všetkých žien na generačnej línii.
Skúste si predstaviť zaľúbenú 16 ročnú slečnu, ktorá je prinútená vydať sa za starého muža. Vynorili sa pocity odporu, až zvracania a nenávisti, čo už bola aj téma intimity.
Pamätám si na vzťahové a intímne problémy zrelej ženy, ktorá bola v detstve svedkom milovania rodičov. Odvtedy cítila odpor k svojmu otcovi, ktorého predtým obdivovala. Tesne po jej puberte ale tragicky zahynul a okrem problémovej intimity, zostali výčitky, pocity viny, ktoré bolo potrebné tiež riešiť.
Pre dieťa býva veľkou úľavou, ak pochopí históriu svojho „problémového“ správania. Samozrejme to neznamená, že ono nemá čo robiť – predovšetkým je potrebné aktivovať jeho pokojné emočné správanie, ktoré už ale nemá negatívnu silu.
Mgr.Lýdia Adamcová
