Duša dieťaťa je veľmi zraniteľná. Výčitky, obviňovanie, kritika, občas nadávky, krik alebo aj urazený nezáujem detské rany iba jatria. Pracujem s nimi, vnímam ich a cítim ako deti trpia. Citlivo vnímam ako ľahko sú deti zraňované rodičmi, súrodencami, spolužiakmi …
A slová ospravedlnenia na tieto rany nestačia! Otázka je ako a kedy sa dieťaťu ospravedlniť, a komu ospravedlnenie viac pomáha – rodičovi alebo dieťaťu?
Môj uverejnený zážitok zo správania matky, ktorá svojho malého syna – školáčika pred školou miesto objatia privítala slovami „roztrhala by som ťa ako žabu“, ktoré boli sprevádzané jej emóciou zúrivosti, vyvolal rôzne reakcie ako bagatelizovanie situácie, obviňovanie dieťaťa, ospravedlňovanie matkinho správania s tým, že sa mu asi ospravedlnila.
Ak matka na verejnosti dokáže reagovať takýmto spôsobom, čo sa môže diať v súkromí, kde nemá svedkov. Viem ale, že aj matka mohla byť zraňovaným dieťaťom a v súčasnosti, už ako dospelý rodič, by mohla práve ona prerušiť, tento opakujúci sa vzorec správania, a tým je zraňovanie.
Nech už majú rodičia k danej udalosti akýkoľvek komentár, verím že v prípade podobného správania si na môj názor spomenú a bude podvedomou brzdou v ich konaní.
Aké reakcie rodičov sa objavili
Bagatelizovanie –„no a čo, aj mne to mama povedala“ – je postoj, ktorý signalizuje únikové a alibistické správanie bezradného rodiča.
Máme u detí nárast depresií, porúch správania, porúch učenie, neurotických prejavov, strachov, úzkostí, alergie, astmy, obezity, anorexií, drogových závislosti, agresívneho správanie, autizmu, oslabenej imunity … Prečo asi? Určite to nie je spôsobené vzduchom, ktorý deti dýchajú a jedlom, ktoré jedia. Predovšetkým sú to potlačené alebo aj prejavené emócie strachu, smútku hnevu, pocitov viny, bezradnosti a všetko je to spojené s emočným „chemickým koktailom“. A tento emočný „chemickým koktailom“ spustený rodičom, zasahuje nielen citovú sféru dieťaťa, ale blokuje aj zrenie jeho mozgu a má svoje úložiská v celom detskom tele. A tieto sa nabaľujú naprieč generáciami, a to čo bolo iba „nejakou emóciou“, môže mať dneska už fyzické prejavy.
„Dieťa si to asi zaslúžilo“ aj to je názor niektorých rodičov.
Čo zlé asi mohol, ten malý prváčik urobiť. Dostal zlú známku – schopnosti má od rodičov. Bol zlý, agresívny – vlastnosti a emócie má od rodiča. Možno bol pomalý pri prezliekaní, možno sa mu nechcelo ísť domov…. Nech už je dieťaťa akékoľvek, nie je to jeho úmysel byť takým. Mnohé deti uvádzajú: „Neviem prečo som zlý. Neviem, čo mám robiť. Nechcem sa pocikávať. Cítim sa hrozne, keď vybuchnem. Nenávidím sa.“
Pýtať sa PREČO si taký, prečo to nevieš, je ako by ste sa pýtali dieťaťa PREČO máš onkologické ochorenie, prečo máš astmu, prečo máš cukrovku, anorexiu, autizmus…
Možno by ste mi povedali, že to je neporovnateľné ale moje ochorenie ma presvedčilo, že je to porovnateľné. Vždy sú za tým potlačené alebo neprimerane prejavené emócie, prenášajúce sa z generácii na generáciu. Úzkosť mojej starej mami, mojej maminky som prežívala aj ja.
Zaujal ma aj komentár – „veď ona sa mu určite potom ospravedlnila“.
Skúsme sa zamyslieť a precítiť ako pomáha ospravedlnenie. Predstavte si, čo asi cítia rodičia, ak sa im ospravedlní páchateľ, ktorý zranil ich dieťa. V čom im to pomôže? Aj rany na detskej duši spôsobené rodičom sa ťažko hoja.
Pre psychiku dieťaťa je obraz agresívnej matky silnejší ako jej slová
Možno poviete, ale ona ho nezabila ani nezranila. Samozrejme, že ho nezabila, ale zabila jeho radosť z toho, že ju vidí; zabila uňho obraz bezpodmienečne milujúcej matky; zabila jeho dôveru, jeho istotu, že je pre ňu ten najdôležitejší človiečik.
„Roztrhala by som ťa ako žabu s emóciou zúrivosti“ je silný agresívny obraz, k tomu silné slová podfarbené emóciou tej najbližšej osoby, s ktorou bolo dieťaťa jedno telo a jedna duša….
Takáto živá obrazová spomienka je uložená v hĺbke detského mozgu, v časti kde sa ukladajú emócie a to presne v čase, keď sa udiala. O minútu sa môžete správať milo, ale to neanuluje zúrivú minútu predtým.
Ospravedlnenie – to sú slová, povedané už v inom čase, ktoré sa ukladajú aj v inej časti mozgu ako emócie.
Veľmi zjednodušene – rozdiel medzi nimi je v tom, že sú uložené v inom „šuflíku“ a v inom čase a ich vzájomné prepojenie, a tým aj ich spoločné riešenie, si vyžaduje špeciálne postupy.
Čo robiť?
Vedieť správne kritizovať znamená predchádzať citovo neprimeraným reakciám rodiča a tým aj citovým zraneniam dieťaťa.
Dávnejšie ma zaujal dokument o liečbe postraumatickej stresovej poruche, ktorou trpia aj vojaci z rôznymi vojnovými zážitkami. I napriek liečbe a psychoterapii sa im tieto stavy vynárajú a zasahujú do ich každodenného života.
Vedecké poznatky neurológov, psychológov, psychiatrov viedli k záverom, že zážitok sa musí liečiť v čase, kedy vznikol. Mnohé psychoterapeutické smery využívajú tento návrat po časovej osi – rana sa musí znovu jemne otvoriť a tam liečiť, či už liekmi alebo psychoterapiou.
A ospravedlnenie sa tiež musí diať v čase, kedy sa citovo stresujúci zážitok stal, vrátiť sa, uvoľniť emócie, ktorá tam zostali zapísané a uviaznuté a až po ich uvoľnení, môžu prísť slová ospravedlnenia.
Ako postupovať ?
Je potrebné uvedomiť si, že v danej situácii sa stretli: Problém dieťaťa, ktorý spustil reakciu rodiča, emočná reakcia rodiča a jej emočná odozva v detskej psychike.
- Problém dieťaťa, ktorý spustil vašu reakciu – môžu to byť zlé známky, zlé správanie dieťaťa, jeho zlozvyky, jeho opakované strachy, depresie, ktoré sú často považované za lenivosť dieťaťa … Každý problém je potrebné riešiť a predchádzať rizikovým situáciam.
- Emočná reakcia rodiča, môže ju prehodnotiť a zmeniť iba rodič. Je to príležitosť poučiť sa zo svojich chýb a svoje emočné reagovanie predvídať a preladiť.
- Emočnú odozvu v detskej psychike je potrebné „neutralizovať“ a to znamená vrátiť sa k nej a znovu ju precítiť. Môžete namietať, že to je „znovu stresovanie“ dieťaťa, ale rana zahojená iba na povrchu vedie ku komplikáciám horším ako pôvodné zranenie.
Skúste to rozdeliť na štyri kroky:
- Znížiť sa k dieťaťu, objať ho, byť s ním na rovnakej úrovni, čo vytvára pokojnú atmosféru.
- Vrátiť sa v čase, k udalosti a pokojne ju popísať.
- Povedať dieťaťu úprimne, čo vás nahnevalo a prečo ste tak reagovali.
- Nechať dieťa popísať to, čo ono prežívalo. Spracovaniu pôvodnej situácie môže pomôcť ak ju dieťa nakreslí, vyfarbí alebo fyzicky vydupe. Pripomínam FO držanie hlavičky, ktoré uvoľňuje emočné napätie. Následne si môže predstaviť ako by ono chcelo reagovať, čo by vám chcelo, v tej situácii povedať a ak potrebuje plakať, môžete si spolu poplakať.
Dieťa sa takto naučí preciťovať a riešiť svoje emócie, a to je cesta ako ho naučiť ospravedlniť sa, tým ktorým ono ublížilo.
Mgr.Lýdia Adamcová
Zostáva téma:
