Tak požičať si detských očí,
sveta videnie,
to bezstarostné života vnímanie.
S úsmevom na perách, zdanlivo
iba tak,
točiť sa dokola, až kým sa hlava zatočí,
dieťa vie, ako sa energia rozprúdi.
Prirodzenosť,
najlepšie všetkého odzbrojenie.
Otvorí bránu do sveta, kde ako
v rozprávke, Ťa víla víta.
Zo stromu vykúka stromový muž,
nad lesom dozerá lesný duch.
Mužíci malí v červených
čižmičkách a zelenej čiapočke,
ukazujú s nadšením, ako čo a kde rastie.
Všetko zrazu život má, a činnosť
je radostná.
Ich realita, pre dospelého je skrytá,
a preto deťom násilne,
sa brána zamyká.
Deti len od nás učiť sa musia!
Tak dospelí, ich mučia.
Zabudne pod tlakom dieťa reč,
ktorou rozprávalo,
keď malo svoj svet.
Tak na chvíľu si ešte blažene žiť,
a nechať si v tom od detí poradiť.
Získať späť tú žiarosť očí.
Dá sa to ešte s vyhasnutým
pohľadom, skúsiť?
Polietať po krajine, nabrať náhľadu
a ňou životnej energie.
Nie,
nie je to poníženie zobrať si dieťa za svoje učenie.
Kľaknúť si k nemu a pozrieť do očí,
to svetlo v nich nás snáď presvedčí.
Vanda
