Tisíce ľudí prišlo na Žofín vzdať úctu človekovi, ktorý celý svoj život s pokorou a úctou dával to najkrajšie – lásku, umenie, múdrosť. Koľko ľudí mu ale skutočne vzdalo úctu? Koľkí pred ním pokľakli, koľkí sa poklonili, koľkí sklonili hlavu a položili ruku na srdce? A koľkí iba fotili mobilmi? Je v tom rozdiel? Čo odrážajú tieto gestá? Čoho sú symbolmi? Čo z nás robia mobily? Zamyslime sa, čo sa stalo?
Spomenula som si na starú výchovnú metódu – ako sme kľačali v kúte, ako niektorí kľačali aj na polienkách a kľačali sme aj pred rodičmi, aby sme uznali ich veľkosť a sklonili sa pred nimi. Ani neviem koľkokrát sme kľačali v kostole. Vynorila sa mi spomienka na starú mamu, ale aj maminku ako sa pred spaním modlili a kľačali pri posteli. Gesto – zníženia, poklony, pokľaknutia – má svoju archetypálnu hĺbku a nepotrebuje slová, vyžaruje niečo, čo sa slovami nedá vyjadriť.
Aké miesto má toto gesto v súčasnosti aj vo výchove? Nahraďte vo výchove niektoré slová týmito gestami, či už ako prejavom úcty alebo aj ako symbol trestu daný s láskou, aby deti nezabudli, čo je to úcta…
Aby ste v starobe nemuseli bedákať nad tým, prečo vaše deti, vaše vnúčatá – neprídu, nemajú ku vám úctu, nespomenú si na vás….. Ukážte im to gesto, kľaknite si s nimi, kľaknite si aj aj pred nimi, keď sú ešte maličké, učte ich pokloniť sa životu….
A mobil? Je rozdiel niesť si spomienku spojenú s láskou a úctou vo svojom srdci a spomienku uloženou v mobile? Strácame schopnosť niesť si spomienky a s nimi spojené emócie vo svojom srdci a prenechávame to mobilom. Čo ale, ak mobil stratíme, prestane byť funkčnýí?
Mgr. Adamcová Lýdia
