Predstavte si nasledovnú situáciu: Vaše dieťa pri hre uhryzne iné dieťa, ktoré potom začne plakať. Čo urobíte?
Mnohí rodičia reagujú: „Ospravedlň sa a povedz, že ti to je ľúto!“ Ale dieťa to tak nemusí cítiť, môže mať pocit, že bolo jemu ublížené a nemusí vedieť, čo naozaj slová ospravedlnenia znamenajú? Deti nútené do neochotného zamrmlania slova “prepáčte“ sa stanú majstrami povrchného ospravedlňovania s mnohými výhovorkami.
Priblížim vám dva rozdielne prístupy ako učiť deti ospravedlniť sa, s úplne odlišným efektom.
- Predstavte si problémové dieťa navštevujúce školu pre emočne náročné deti. Potrebovalo pomoc pre pretrvávajúce bolesti hlavy. Emočne bolo impulzívnejšie a svoje správanie korigovalo ťažšie. Začiatok školského dňa bol vždy taký, že deti sedeli v kruhu a ten, kto niekomu ublížil sa mu mal pred všetkými ospravedlniť a sľúbiť, že …. Postupne došlo u chlapca k potláčaniu jeho emócii, čo sa uňho následne prejavilo bolesťami hlavy.
- Dávnejšie som čítala o škôlke, kde neučia deti hovoriť „prepáč“, ak niekomu ublížia. Namiesto toho sa má dieťaťa spýtať či je v poriadku a na znak svojho súcitu, mu prinesie pohár vody, obrúsok na slzičky, možno na potešenie mu niečo daruje. Aj ostatné deti, ktoré boli svedkom udalosti, sú povzbudzované v tom, aby zranenému dieťaťu niečo priniesli. Tu sa deti učia, že ak niekomu ublížia je potrebné urobiť praktické kroky a nie zašomrať falošné „prepáč“.
Ak má dieťa pochopiť prečo má niečo ľutovať, malo by aj ono poznať a precítiť pocity – byť zranený, zahanbený, smutný, vystrašený. Ľudská bytosť potrebuje zažiť určitý stupeň bolesti, aby sa u nej mohol rozvinúť súcit.
Každé dieťa jednoducho potrebuje padnúť občas na kolená, zažiť sklamanie, poníženie, cítiť smútok, pretože práve z týchto skúseností sa učí byť vnímavejším voči svetu a to je základ empatie. Ak deti pred negatívnymi zážitkami chránite, nenaučia sa vnímať utrpenie iných. Človek s nižšou empatiou nehľadí na následky svojich činov, rozhodnutí a ospravedlniť sa nevie.
Vcítenie – empatia je zložitý emocionálny proces. Je to schopnosť vžiť sa do psychického stavu inej osoby tak, že nastane spolucítenie a následné porozumenie. Vciťovanie sa je podmienkou chápania druhého ale aj vnímanie bohatosti pocitov a emócií. Je dobré trénovať empatiu už v detstve. Formovať ju môžu rozprávky, príbehy, životné situácie, zážitky, vzory, spomienky, a rodinná atmosféra.
Naučiť dieťa byť empatickým znamená, že sa bude vedieť ospravedlniť. Pomôže vám niekoľko možností:
- – od detstva by mali deti vnímať rituál ospravedlnenia,
- – deti by mali zažívať ospravedlnenie, preto využívajte možnosť ospravedlniť sa im,
- – môžu vnímať ospravedlnenie v príbehoch, rozprávkach, filmoch, na ktoré ich upozorňujte,
- – mali by poznať a zažiť protiklad a to je neempatické, drzé a zraňujúce správanie. Aj svetlo vnímame vďaka tme.
Aby dieťa porozumelo svojmu konaniu, ktoré zapríčinilo, že iné dieťa sa cíti zle, postavte ho do pozície toho druhého dieťaťa: „Ako by si sa cítil, keby ťa on uhryzol? Bol by si smutný?“
Môžete využiť aj širší kontext: „Ja by som nikdy nechcela, aby ťa niekto hrýzol a spôsobil ti bolesť a smútok, a preto ťa prosím nerob to ani ty.“
Pri nevhodnom správaní je účinné využívať obrazy a prenos problému do ríše zvierat. Nechajte menšie dieťa precítiť emóciu druhej osoby, ale v obrazovej podobe. Predstav si zúrivého psa ako hryzie svoju korisť, ako sa cítiš, keď to vidíš? Chceš byť takým zúrivým psíkom?
Povedzte mu „krátky príbeh ušitý na mieru“: „Predstav si ako sa v zoologickej záhrade hrajú malé opice. Príde medzi nich malý lev, chce sa s nimi hrať. Opice ho poznajú a radšej utekajú ale on sa nahnevá, jednu opicu uhryzne, ju to bolí, tečie aj krv, plače a nevie sa proti silnejšiemu levíčaťu brániť. Všetci jej prídu na pomoc a na levíča sa nikto nepozrie. Čo myslíš, čo by malo levíča urobiť a čo povedať, aby sa naňho ostatní nehnevali. Čím by si chcel byť – levíčaťom alebo slabšou opičkou.“
U starších detí využite iba otočenie situácie – predstav si, že by ťa v škole šikanovali spolužiaci, že by o tebe rozprávali, že si hlúpy. Ako by si sa cítil? Bol by si smutný, nahnevaný, bezmocný? Čo by ti v tejto situácii pomohlo? Bolo by lepšie, ak by spolužiak prišiel k tebe a povedal ti, že mu je to ľúto, že to tak nemyslel a chce ti pomôcť. Alebo ťa nechá tak, a ty nevieš ako sa budú k tebe spolužiaci správať.
Aj starším deťom pomáhajú obrazy a príbehy pochopiť, aké následky má ich správanie a aký vplyv majú na to, ako sa iná osoba cíti.
Ak deti rozumejú tomu čo cítia a čo ospravedlnenie spôsobuje, stávajú sa empatické a ich ospravedlnenie má hlbší zmysel. Postupne sa samé rozhodnú povedať, že im je to ľúto a ich ospravedlnenie nebude iba mechanické opakovanie ospravedlňujúcich slov.
Týmto spôsobom sa naučia vyhnúť sa aj tomu, aby urobili niečo, čo budú ľutovať. Budú si tiež viac uvedomovať svoje správanie a to, ako ich správanie vplýva na iných ľudí.
Ak vaše deti nebudú schopné nájsť tie správne slová, ponúknite im niektoré ako napríklad „ je mi to ľúto, mrzí ma to, môžem ti pomôcť, viac sa to nestane“, ale je dobré ak budú vedieť urobiť nejaké gesto, objať, v niečom pomôcť, niečo darovať a nezabúdajte im pripomenúť pohľad do očí ….“
Mgr.Lýdia Adamcová
