Ako zmeniť nezmeniteľné

Určite sa stretávate s konštatovaniami typu: ′′Mama môjho priateľa sa celý život stravuje zdravo. Nikdy nepila alkohol, nefajčila a nejedla žiadne z tých „nezdravých jedál“, každý deň cvičila, bola vždy veľmi aktívna, nikdy nevychádzala na priame slnko bez opaľovacieho krému. Zo všetkých síl sa snažila udržať si zdravie. Teraz má 76 rokov a trpí rakovinou kože…

Alebo :  „Prosím pred par rokmi som mávala stále točenie hlavy, triasla som sa, celé dni som spala, bolo mi zle, začala som užívať lieky a bolo lepšie. Teraz po 3 rokoch mi začali lietať hlavou nepríjemné negatívne myšlienky plne úzkosti, neviem sa na nič sústrediť, stále cítim taky strach, nepokoj.“

Prečo sa problémy neriešia, aj keď ich riešime

• Dodržiavate diétu, aj tak nechudnete.

• Liečite sa, aj tak sa nevyliečite.

• Robíte všetko preto aby ste otehotneli, a aj tak neotehotniete.

• Dostanete radu ako riešiť problém, ale problém sa nerieši.

• Zmeníte myslenie ale váš život sa nemení.

• Zmeníte životný štýl, ale život si ide ďalej po svojom…

• Šetríte, pracujete, a aj tak nie ste bohatí.

• Študujete, a aj tak máte pocit, že ste nič nedosiahli.

• Chránite svoje dieťa, a aj tak ho šikanujú.

• Modlíte sa a máte pocit, že ste neboli vypočutý.

• Partnera milujete a on vám je neverný.

Máte pocit, že ste uviazli bludnom kruhu starostí, problémov, neúspechov, prehier, ale aj depresií, nevysvetliteľných ťažkostí a bolestí.

Nedokážete sa v živote realizovať a nemôžete sa posunúť ďalej, opakujete tie isté scenáre svojho správania.

A hľadáte ďalšie riešenia, hľadáte iné možnosti, investujete čas aj peniaze, kupujete lieky, kupujete knihy, rady …

Za všetkým je otázka PREČO?

Otázkou je, či si kladieme správne otázky. Vidíme problém ako celok, vo všetkých súvislostiach? Vidíme aj jeho odvrátenú stranu? Komu vlastne patria naše problémy? Sú to naše problémy? Komu potom patria problémy detí? Máme zlý uhol pohľadu na svoje problémy? Potrebujeme začať myslieť inak? Riešime ich v správnom čase?

V čom je problém problému

• Hľadáme ľahšie a kratšie trvajúce riešenia. Naučili sme sa dať si tabletku a bolesť skoro hneď zmizne. Ale v psychike to tak nefunguje.

• Vidíme iba problémy dieťaťa, manžela, kolegyni, svokry …

• Obviňujeme deti, partnera, rodičov, učiteľov, lekárov, politikov …

• Hneváme sa na životné okolnosti.

• Klameme seba ale aj iných, hráme niečo iné, nosíme masky vďaka, ktorým nás nepoznajú.

• Idealizujeme seba, vylepšujeme sa plastickými operáciami,, maskujeme svoju obezitu, mejkapom si vytvárame ideálny vzhľad, odfarbujeme vlasy – jednoducho neprijímame sa taký, aký sme…

• Máme vysnívané a naprogramované situácie a osoby. Malo by to byť tak a nie inak, mala by byť taká, dieťa by sa malo učiť lepšie, muž by nemal byť lenivý …

• Vieme ako by nás mali liečiť, internet je plný „odborníkov“.

• Svoj život ovplyvňujeme aj tým, čo nerobíme.

Neuvedomujeme si, že kľúčom k riešeniu a k zmene, sme my sami ale taký aký sme vo svojej podstate. Okolie a ľudia v ňom sú iba našimi zrkadlami a spúšťačmi niečoho nepoznaného a nami popieraného.

A predovšetkým je dôležité uvedomenie, že všetko súvisí so všetkým. Emócie s myšlienkami, myšlienky so správaním, správanie so vzťahmi. Spolu súvisí naša minulosť s prítomnosťou a spolu určujú budúcnosť, a to aj všetkých, ktorí prídu po nás. Náš hnev, zlosť, nenávisť nekončí naším úmrtím. Neskončili ani úmrtím našich rodičov a starých rodičov, a nekončí ním ani naša radosť, pokoj, šťastie a láska. Zamyslime sa čo dávame ďalej?

Čo je to skryté

Korene našich problémov sú často skryté, a sú iné ako ich my vnímame. Mnohé súvislosti sú nám potom nezrozumiteľné, nevidíme ich prepojenia a následne si vytvárame si vlastné vysvetlenia a vlastné scenáre. Za zlé známky dieťaťa môže učiteľka, za neveru partnera môže jeho milenka, za neúspechy môžu rodičia…

Prečo nevidíme to skryté a prečo je to skryté

Je to dane kapacitou nášho vedomia, ktorým prúdia stále nové informácie a zážitky. Tie staršie idú do našich „pamäťových skladov“, stávajú sa spomienkami, ktoré ale musíme zabúdať, a tým strácame s nimi spojenie.

Postupne sa spomienky, a s nimi spojené emócie, presúvajú do hlbších úrovní psychiky a končia až na úrovni tela, a to je bunečná pamäť. Aj ľudské telo má svoj poriadok – niečo skladuje v dýchacom systéme, niečo v tráviacom, niečo v kardiovaskulárnom, niečo v obličkách, kostiach …

Naše zážitky môžu byť traumatické, zažil ich niekto z našej rodovej línie, alebo sú z priebehu tehotenstva matky a pôrodu.

Je prirodzené, že ak je traumatická bolesť príliš veľká, máme tendenciu vyhnúť sa jej. Pomáhajú nám drogy, alkohol, sladkosti, príjemné zážitky, úniky do virtuálneho sveta. A tým blokujeme svoje pocity a nevedomky bránime procesu ich liečby a ich prirodzenému uvoľneniu.

Čo je odvrátenou stranou problému

• Žena riešiaca problémy s alkoholom pochopila, že problémom nie je alkohol ale jej hnev voči matke, ktorá ju celé detstvo kritizovala a ponižovala. Alkohol bol skalpelom na otvorenie „bolestivých rán“ z detstva.

• Chlapec, ktorý fajčil od 8 rokov, už s bolesťami hlavy bol obviňovaný matkou aj lekárom. Rozvodom rodičov stratil kontakt s otcom, ktorý matka vedome blokovala. Svojho otca miloval, mal s ním pekné zážitky, pri mnohých ale otec fajčil. Chlapec si fajčením sprítomňoval pekné chvíle strávené s otcom.

• Chlapec, vyrastajúci v slušnej rodine, začal s neslušnými slovami provokovať svoje okolie. Nereagoval na tresty, dohovárania a sľuby. Pri pohľade do svojho detstva matka pochopila, že vyrastala v rodine, kde boli nadávky bežným komunikačným prejavom a priznala, že sama by si často v duchu ponadáva. Chlapec iba zrkadlil nadávky spojené s potláčaným hnevom v rodine…

• Dlhodobá migréna mladej slečny, zrkadlila matke hlboko potlačené pocity viny a hnevu za potrat ..

• V pozadí obezity mladej mamičky po pôrodoch, bola téma intimity…

• Klamanie chlapca v puberte bolo zrkadlom pre rodičov, ktorí mali iných partnerov a iba čakali aby chlapci vyrástli aby sa rozviedli. Rodina žila život v klamstve…

• Žiarlivosť manžela na manželku, ktoré pracovala aj v nočných službách boli pochopené uvedomením si, že jeho matka v detstve pila, večer odchádzala a raz odišla a už sa nevrátila…

• Strach zo smrti s pocitom neustáleho hľadania niečoho u mladej ženy sa zintenzívnil po narodení jej syna, a „spojil“ sa s jej dramatickým pôrodom, pri ktorom jej maminka zomrela.

• Roky trvajúci strach zo šoférovania sa vyriešil až po pochopení jeho podstaty, a tým bol strach z uzavretých priestorov.

• Konštatovanie klienta – „je pre mňa hlboko oslobodzujúce pochopenie, prečo môj otec pil.“ Keď mal otec rok zomrela mu maminka a keď mal päť rokov zomrel mu aj otec a on zostal sám. Nezažil rodinu, nepoznal lásku svojej matky a nemal vzor svojho otca.“

Riešime iba to, čo vidíme

Ako riešime závislosti? Bojujeme proti drogám, likvidujeme ich, upozorňujeme na ich následky, alkohol schovávame, o počítačoch teoretizujeme – kedy a koľko, za jedenie sladkostí sa obviňujeme …

Čo však neriešime! Nehľadáme odpovede na otázky – prečo potrebuje cítiť stav navodení drogami, alkoholom a sladkosťami. Prečo unikáme z reality do virtuálneho sveta. Prečo potrebujeme hazardovať.

Ako zo začarovaného kruhu von

KOMU TO PATRÍ? Ak si odpoviete na túto otázku a začnete sledovať niť svojich problémov, zistíte že mnohé poznáte z minulosti, a v prítomnosti vám to môžu začať zrkadliť vaše deti, partneri, ale aj ľudia, ktorí vás iritujú, ľudia ktorých nekriticky obdivujete, sú to aj situácie ktoré nezvládate, príbehy ktoré vás priťahujú. Prečo napríklad môžeme príbeh Popolušky sledovať rok čo rok, čím nás oslovuje, čo nám ukazuje.

Prijať existenciu podvedomia

Naše podvedomie plné rôznych emócií, je skutočne silou, ktorá náš život utvára a usmerňuje. Riadi sa však inými zákonmi ako bežné logické uvažovanie, nedá sa s ním pracovať racionálne.

Všetky podvedomé spomienky sú uložené v obrazoch, s ktorými sú spojené rôzne emócie. Miesto slov a pojmov sa preto pracuje s obrazmi, s predstavami, so symbolmi, so snami a náhodami. To sú signály podvedomia, ktoré umožňujú pôsobiť a preniknúť do podvedomého sveta, preorganizovať ho a zmeniť. Vytvorené nové obrazy vytvárajú nové spomienky s novými emóciami.

Muž s chronickými zdravotnými problémami, ženatý, bezdetný ale s manželkou vychovávali jej dcéru, ktorá bola problémová, agresívna, panovačné, neprispôsobivá, a preto aj nezamestnaná. Matka jej potajme dávala peniaze, bála sa o ňu. Už ju ale nezvládali. Psychológ im doporučil aby jej umožnili v niečom začať a podnikať. Kúpili jej druhé auto, pretože prvé rozbila. V rámci krátkeho naladenia a imaginácie sa nám objavila rozprávka Mrázik, čo klient skomentoval – na Vianoce som ju 3x sledoval, niečo má ku nej priťahovalo ale nepochopil som prečo, a teraz to viem. V nej sme totiž našli obraz ich situácie a tým aj návod na riešenie.

Denno denne zažívame zrkadlenie určitých situácií, osôb, príbehov, a vzťahov. Príkladom môžu byť ženy, ktoré si neustále vyberajú mužov, o ktorých viedia, že im budú neverní, sú egoistickí a nevážia si ich.

Čo robiť?

Spomienkové traumy identifikovať, prijať ich a popracovať na nich, možno aj v spolupráci s odborníkom. Je pravdepodobné, že ak to vnútorne nedoriešime, pôjde to ďalej s nami.

Život je plný nezmeniteľných udalostí

Samozrejme, že život je plný nezmeniteľných vecí, udalostí a platí, že to čo je skutočne nezmeniteľné musíme iba prijať. Smrť nezmeníme. Môžeme sa iba modliť za šťastnú hodinku svojej smrti, tak ako to robila jedna stará mama.

Mgr.Lýdia Adamcová