Intenzita prejaveného vzdoru a hnevu je u každého dieťaťa iná. Niektorí rodičia takéto správanie dieťaťa nepoznajú a niektorí s dieťaťom bojujú celé jeho detstvo. Nezvládnuteľné deti sú nezvládnuteľné, dovtedy pokiaľ nepochopíte zmysel a účel ich správania.
A svoje správanie nechápu ani deti. Časté sú ich vyjadrenia – „neviem, prečo som zlý“.
Požiadala ma o pomoc maminka, pre dlhoročné problémy s dcérou. Jej hnev a provokácie boli zamerané voči nej ako matke. Po prvom sedení ma matka poprosila o radu ako má reagovať na správanie dcéry vyskúšali rôzne rady a nepomohli im. Odpovedala som, že neviem. Doporučila som jej nech reaguje ako to bude cítiť, ale bez veľkých afektov a scén a nech počúva svoj inštinkt.
Na ďalšie sedenie prišla pokojná s tým, že dcéra jej dala facku – „a ja som jej ju vrátila, nakričala na som na ňu poslala do jej izby.“ Bolo to krátke, rýchle a necítila ani výraznejší hnev, a dcérine provokačné správanie skončilo.
Matka pochopila, že dcéra ju provokovala k ráznemu až razantnému správaniu. Spýtala som sa jej odkedy a prečo má problém so svojim presadením sa. Rozplakala sa. Vrátili sme sa do obdobia jej prvého tehotenstva, ktoré muselo byť v 6. mesiaci ukončené. Bol to pre ňu ako zlý sen – „vysvetlili mi to, ale bola som ochromená a nezmohla som sa na žiaden odpor. Mám iba jeho obrázok zo sonografického vyšetrenia, ktorý si opatrujem“. Doteraz nevie, kde dieťatko dali a rozporné boli aj údaje o jeho pohlaví“.
Štyri mesiace po tomto prerušení tehotenstva, znovu otehotnela s dcérou – „vôbec som ju nevnímala a prežívala som strach a myslela som na prvé dieťatko.„
A dcéra – celé tehotenstvo to všetko prežívala s matkou. Celé svoje detstvo cítila, že matka má v sebe niečo neukončené, cíti jej pocity viny a podvedome vie, že jej treba pomôcť.
Najčastejší spôsob „pomoci“, ktorý deti objavia je zlostenie, provokácie, hnev, agresivita ale aj ochorenia. Ak sú totiž deti dobré a poslušné. rodičia na to nemusia reagovať.
Celú situáciu sme s matkou spracovali – poplakala si a zmenila scenár celej situácie tak, ako by ju riešila teraz.
Matka to skomentovala „aj v minulosti som na ňu kričala a nepomohlo to. Teraz viem prečo, pretože ja som neriešila túto svoju hlbokú traumu a dneska jej ďakujem, že sa nedala odradiť a prinútila ma pracovať na sebe“.
Uvedomila si aj opakujúce úmrtia prvorodených detí vo svojom rode, čiže niesla traumu nielen svojej matky ale aj starej matky.
Mgr. Adamcová Lýdia
