Aký bude? Ako ho vychovávať? ČO bude dôležité v jeho živote? Plno otázok. Ale odpovede sú vzdialené…
Slušnosť, poslušnosť, neposlušnosť veľká téma vo výchove!
Čo je lepšie?
Vychovať slušne neposlušné dieťa, ktoré si vie pokojne povedať to, čo cíti a myslí a prejaviť to aj jednoduchým gestom?
ALEBO vychovať poslušné „sopky“, ktoré nepredvídateľne vybuchujú to množstvo potlačeného hnevu, nenávisti, zúrivosti…?
ALEBO vychovať trpiace obete, ktoré tieto hrozné emócie obrátia voči sebe, a máme tu sebapoškodzovanie a samovraždy?
Tri životné príbehy troch chlapcov
Traja mladí muži, a tri rozdielne spôsoby reagovania. Tri životné príbehy, ktoré nám majú niečo ukázať …
ČO spája životné príbehy týchto troch mladých mužov?
Čo majú spoločné, a v čom sú odlišní? Spája ich odmietanie, nerešpektovanie, vzdor voči niečomu, mnohými považované za neposlušnosť, a odlišujú ich rozdielne dispozície k emočnému reagovaniu a prežívaniu.
Videli sme odmietnutie spojené s pokojnými a kultivovanými emóciami vyjadrené jednoduchým gestom ruky verzus odmietanie spojené s agresívnymi emóciami, spojených s nenávisťou, hnevom, pomstou …
A je tu aj dobrovoľná smrť mladého úspešného hokejistu s rozlúčkovými slovami – „Prepáčte. Neviem ani, ako mám opísať, ako veľmi ma mrzí tento čin, ktorý som spravil. Jednoducho prepáčte za bolesť ….“ A to sú emócie tichej depresie, pocity viny … Zostáva neodpovedaná otázka – „Ale prečo a začo?“
A čo nasledovalo ….
… množstvo komentárov, kritika, obviňovanie a téma neposlušnosti, neslušnosti, poslušnosti, slušnosti. Ale aj šok, ľútosť a smútok z nepochopenej smrti mladého úspešného hokejistu.
Čo dáva sily nášmu reagovaniu? ČO pôsobilo viac v správaní troch mladých mužov? EMÓCIE!
Emócie, pocity, nálady …
Určujúce sú emócie! Emócie majú silu a energiu, ktorá určuje rýchlosť, smer a spôsob nášho reagovania a správania. A určujú aj smer poslušnosti a neposlušnosti.
Môže byť slušná neposlušnosť ?
“Sú neposlušní!” – to je časté konštatovanie a hodnotenie dospelými. Zaoberáme sa a riešime iba neposlušnosť. Snahou mnohých je zmeniť neposlušnosť na poslušnosť, a to sa dá docieliť viacerými spôsobmi. Najčastejšie sú vyhrážky, zákazy, príkazy, krik, zastrašovanie, poučovanie, spochybňovanie, výsmech, manipulovanie.
Uvedomte si, aké emócie sprevádzajú tieto postupy, a aké emócie zanechávajú v psychike každého človeka!
Čo všetko zostáva skryté, neprejavené, potlačené, nevypovedané? Hnev, zlosť, strach, nenávisť, zúrivosť, … Ale aj ľútosť, vina, bezmocnosť, smútok a depresie, že nemôžem byť sám sebou a formovať seba…
A dôsledok – šikana, reagovanie so zlosťou, nenávisťou, fyzickou agresivitou, ktorá môžu byť obrátená aj voči sebe.
A aké máme EMÓCIE
Svet emócií je ako farebná pyramída. Začína základnými, nižšími citmi a postupuje k zložitejším, vyšším citom. Spočiatku prežívame základné emócie, naše dospievanie tieto základné city rozširuje, zjemňuje a kultivuje.
… a vďaka tomu máme vyššie city, a to sú:
Sociálne city: láska, sympatia, jemnosť, súcit, vďačnosť, dôvera a ich protipólom je nenávisť, citový chlad, antipatia, krutosť.
Etické city: spravodlivosť, čestnosť, obetavosť, úprimnosť a ich protipólom sú asociálnosť, cynizmus, chamtivosť, falošnosť.
Estetické city: krása, pôvab, vznešenosť, optimizmus a ich protipólom sú odpor, hnus, škaredosť, pobúrenie.
Intelektuálne city: zvedavosť, záujem, nadšenie, odvaha, rozhodnosť a ich protipólom sú apatia, nuda, ľahostajnosť, povrchnosť, netrpezlivosť.
Aké city prežívame? Aké emócie vyžarujeme, akými ovplyvňujeme svoje okolie, a tým aj svoje deti? Pozrime sa do zrkadla, počúvajme sa.
Zamyslime sa, aké emócie asi sprevádzali výchovu, a tým aj správanie mladých mužov, ktorí sa reagovali tak rozdielne.
Kto za čo môže.
Deti? NIE! Sú tu rodina, rodičia a škola, učitelia. Zabúdame na to, že dieťa dedí od svojich rodičov všetko “vonkajšie” a všetko “vnútorné” – farbu očí, ale aj strach, hnev. nenávisť.
Rodičia odovzdávajú deťom všetky zážitky zo svojho detstva spojené s množstvom emócií, odovzdávajú im povahové črty, schopnosti, nadanie, emócie. Odovzdávajú im dispozície k chorobám, odovzdávajú im archív všetkého, čo dostali, ale aj čo zažili.
Deti dedia pozitíva aj negatíva, bohatstvo aj chudobu, úspechy aj neúspechy, múdrosť aj hlúposť, hnev aj pokoj. Dostávajú všetko a nemôžu si vyberať! Preto – všetky nadmerné a neprimerané emócie deťom nepatria! Patria aj nám.
A je tu aj škola.
Koľko detí chodí do školy s radosťou, kde musia a musia … Koľko detí prežíva strach zo skúšanie, písomiek, známok. Nasleduje kritika, a množstvo domácich úloh. A doma úlohy, krik, tresty, obviňovanie, že sú nezodpovedné, hlúpe, nevďačné …. A príde vek dospievania a všetko čo deti zažili, dostáva „búrlivú energiu dospievania.“
Stačia slová, diskusie, vysvetľovanie
Stačí dieťom vysvetliť dobré a slušné správanie: “Slušnosť káže …; to nesmiete robiť; musíte sa správať slušne; rozprávajte slušne; tu sa nesmie…?”
Nestačí! Reči o tom, ako nemať strach, nebyť smutný, nebyť agresívny, nepomáhajú. EMÓCIE, ktoré sú v pozadí nášho správania nikdy slovami nezmeníme.
Slová, ranné diskusie v školách nezmenia hlboko uložené a zdedené emócie deti. Pomohlo by, ku SLOVÁM pripojiť arteterapiu a to znamená zmeniť obsah výtvarnej výchovy, zmeniť hodiny hudobnej výchovy na muzikoterapiu. A hodiny telesnej výchovy obohatiť o tanec, bubnovanie, jogu a iné relaxačné aktivity.
A predovšetkým tieto predmety neznámkovať a nestresovať, nevyužívať strach na dosiahnutie lepších výsledkov. Využiť ich “terapetický potenciál”!
Mgr.Lýdia Aamcová
