Drak je zabitý, princezná unesená, vlk rozpáraný, ježibaba zhorela v peci – má toto dieťa zažívať a predstavovať si? Má sa hrať po tme, prezliekať sa za strašidlá, príšery a čarodejnice, hrať bojové hry, hry so zbraňami a strieľaním, počúvať príbehy, ktoré naháňajú strach, hrať sa s figúrkami, ktoré predstavujú rôzne strašidlá, kresliť hrozné príšery? To všetko patrí k detstvu každej generácie.
Prečo deti priťahujú tieto témy?
Deti sa rady boja, pretože vedia, že bude nasledovať príjemný pocit úľavy. Podstatné je, že všetko sa to deje v bezpečí domova a za prítomnosti osôb, ktoré ich ochraňujú. To je pozitívna trauma – strach prežívaný v bezpečí. Dôležitá je práve úloha rozprávača, ktorý sa s dieťaťom po prečítaní rozprávky porozpráva, zdôrazní posolstvo, pridá svoju vlastnú skúsenosť. V tých najstrašidelnejších momentoch nie je dieťa samé, je v bezpečí.
Čo je na týchto rozprávkach cenné?
Nejde o príšery v rozprávkach, ale o strachy, úzkosť, smútok, pocity viny, zlosť, ktoré môže dieťa skryto prežívať. Vďaka vonkajším príšerám tieto strachy „vylezú z jeho vnútorného sveta“. Už nie sú skryté, už sú videné a môžeme s nimi pracovať.
Rozprávka nemôže spôsobiť úzkosť, iba ju „vynesie“ na povrch a umožní jej odreagovanie. Dieťa takto prostredníctvom rozprávok čelí vlastným obavám a vďaka nim si uvedomuje, že je možné ich prekonať.
Podobný princíp funguje aj u dospelých, ktorí vyhľadávajú adrenalínové športy. Tie sú spúšťačmi niečoho, čo je hlboko uložené a potrebuje byť uvoľnené. Je to však dočasná úľava, pretože pôvodný zdroj stresového zážitku je uložený hlboko v podvedomí. A práve rozprávky dávajú možnosť ísť k tomuto zdroju!
AKO pomôže nebáť sa strašidiel?
Rozprávky učia deti vnímať protiklady, pretože tak funguje život. Odmietanie protikladov spôsobuje ich nerovnováhu, odmietaný protiklad klesá a pozitívny stúpa. Strašidlá sa strácajú a zostávajú iba pozitívne postavy ale to nie je pravdivé a užitočné pre život. Nájsť optimálny stred znamená nebáť sa protikladov – prijať aj strašidlá a nenechať sa unášať pozitívnymi postavami.
Chrániť deti pred týmito skutočnosťami znamená, že im neumožníte prežiť určité elementárne strachy. To môže mať za následok, že vo chvíli, keď sa s takouto nepriaznivou situáciou stretnú, nebudú sa s ňou vedieť vyrovnať.
Niektorí rodičia vidia ako ich dieťa prežíva strach a úzkosť, a tieto rozprávky odmietajú a objavujú pozitívne rozprávky, ktoré iba maskujú problémy dieťaťa.
Pozitívne rozprávky, to je zlatý život v rozprávkovom zámku. To ale nie je o skutočnom živote! Život nie je iba pozitívny. V klasických aj hodnotných rozprávkach je násilie, ktoré však nemá deštrukčnú silu pôsobiacu v duši dieťaťa. Je skôr zobrazením prekážok v živote, ktoré treba prekonať – múdrosťou a poznaním.
Ak sa niektoré deti začnú vplyvom rozprávky správať deštruktívne, príčinou nie je rozprávka, ale emočné dispozície, ktoré je potrebné riešiť (ide o plné nádrže násilia). Vďaka rozprávke ich môžeme vidieť a pomôcť dieťaťu postupne „vypúšťať“. Rozprávky majú v tomto smere až terapeutický efekt, pretože vyťahujú problém z hĺbky detskej psychiky.
Obavy rodičov, že dieťa sa nechá ovplyvniť rozprávkovými scénami a prenesie si ich do reálneho života, prípadne unikne do sveta fantázie, sú zbytočné. Dieťa má vždy určitý odstup a vie intuitívne odlíšiť, že je to iba rozprávkový strach. A ak dieťa nemá tento odstup má nejaký problém.
Mgr.Lýdia Adamcová
