Bola to Pandorina skrinka, ktorú som nechcela otvoriť

Trafila si do čierneho tou jednou otázkou. Naše podvedomie je plné temných tém.

Myslela som, že to najťažšie  už mám za sebou, ale trafila si do čierneho tou jednou otázkou, či bol pochovaný. Bola to Pandorina skrinka, ktorú som nechcela otvoriť, lebo som nemohla nič vrátiť späť a zmeniť to. Výčitky a hanba zo zlyhania boli strašné. V jednej chvíli som sa však rozhodla, kedy, ak nie teraz?

Tak som povedala, ako to bolo, čo ma zároveň oslobodilo, ale nehovorilo sa mi to ľahko. Myslela som, že vtedy pred rokmi som vyplakala všetky slzy, ktoré sa dali vyplakať a už to mnou nepohne. Spočiatku som sa na ten dej pozerala ako na niečo z diaľky, čo mnou emocionálne nepohne. Postupne si uvedomujem, že som tú traumu riešila zabudnutím, potlačením, novým dieťaťom. Keď zabudneš, nemá  čo bolieť, ani výčitky, že nebol pochovaný. Toto som jednoznačne nemala spracované, len úspešne ukryté. A moje deti to cítili.

Uvedomujem si, že som ho v sebe držala tým potláčaním spomienok a výčitiek, nikdy som sa s ním skutočne nerozlúčila. Dala si mi príležitosť tak urobiť. Asi tie emócie boli silné, vypukla som plač a pamätám si len, že ste boli okolo mňa.

… len som to potrebovala zrazu všetko doplakať a skutočne pomohlo objatie a rozlúčka s ním ako na pohrebe. Asi som v živote neriešila nič ťažšie ako toto, či už v realite alebo na konštelácii.

Ďakujem ti Lydka, že si sa nebála riešiť to, a že si to tak úspešne viedla a zvládla.

Bolo mi s vami dievčatami dobre a teším sa zas v septembri.

 

Lea