Vaše príbehy

Ako vám pomohla „Výchova v kocke“

Zjesť rybu chytenú vlastnými rukami

Potrebovala som pomoc a získala som zručnosti.

Čo mi dal kontakt s tebou – zhrnula by som to v pocite alebo zážitku “zjesť rybu chytenú vlastnými rukami”. Potrebovala som pomoc a získala som zručnosti, ktoré mi pomáhajú rozlúsknuť každodenné problémy aj ťažké životné situácie. Naberám na sile a som schopná “chytať aj veľké ryby” A keď to nejde, je tu stále aj Výchova v kocke. Vždy je čo sa učiť, celý život.

Katka D.

Našla som odpovede

Je dobré pochopiť niečo raz a potom sa už iba zdokonaľovať.

Baví ma psychológia. Hľadám v nej odpovede na svoje problémy, ale aj problémy mojich detí. Ale nejako som sa nevedela posunúť a často som uviazla v množstve informácií. Až Výchova v kocke ma vytiahla z tohto začarovaného kruhu. Dávnejšie som sa rozhodla urobiť si vodičský kurz. Musela som sa naučiť, z čoho sa skladá auto, ako funguje, naučiť sa aj pravidlá cestnej premávky. Zvládla som to prakticky a teoreticky a už jazdím 11 rokov a nepotrebujem ďalšie informácie. A tak je to aj s výchovou a sebavýchovou poznať základy ľudskej psychiky, čo je rozum, povaha, emócie, potreby. A práve Výchova v kocke mi dáva toto poznanie, ktoré je základom na celý život. A ak niečo budem potrebovať viem, kde hľadať. Teším sa na ďalšie hodnotné informácie.

Marta H.

Pocity ženy, ktorá 13 rokov nemôže mať dieťa

Dnes si už držím v náručí svoju dcéru. Myslím na všetko, čím som musela prejsť.

Pocity ženy, ktorá 13 rokov nemôže mať dieťa sú nepredstaviteľné. Keď som prvýkrát prišla do Vašej ambulancie, mala ste tam krásnu kyticu. Asistentka mi povedala, že je od ženy, ktorá otehotnela. Mala som zvláštny pocit, možno strach, trochu nádeje. Zistila som, že už neviem ani veriť. Povedala som si, ak by som ja otehotnela, moja kytica bude ešte väčšia a krajšia. Som šťastná, že som Vám ju mohla priniesť. Dnes si držím v náručí svoju dcéru a všetci sme veľmi ale veľmi šťastní.

Ďakujem Monika

Teraz ho chápem

Prijať chyby vo výchove znamená ochotu riešiť ich aj u seba, pretože nikto nie je bez chýb.

Neviem, koľko chýb som vo výchove prvorodeného syna narobila a v zaujatosti vychovať ho som zabudla, že on je moja kópia. Bola som papuľnatá a zlostná, nerešpektovala som autority, o puberte ani nehovorím. Teraz ho chápem, ale okolie ma obviňuje, že ho nezvládam. Vďaka našej spoločnej práci som to pochopila, nemám pocity viny a depresie a viem sa brániť aj okoliu. A syn je taký aký je, sám sa učí na mnohých svojich chybách, ale už skôr príde za mnou poradiť sa. A ja tiež viem, kde ísť, keď cítim neistotu. Ďakujem ti.

Hana

Dnes sa iba usmievam a môj muž tiež

Objavila som svoju hlbokú múdrosť, ktorá nemá nič spoločné so vzdelanosťou.

Sú to roky, ktoré spolu ideme. Spomínam si na začiatok – ísť, či neísť? A teraz sa bojím, že by sa naše stretnutia mali skončiť. To najdôležitejšie, čo som si vrátila bolo pochopenie, že som múdra žena a na svoje dieťa už nemusím kričať. Nebojím sa, že bude hlúpe, keď nebude mať čisté jednotky. Ja som ich mala a stále som si niesla pocit, že som hlúpa, čo som si uvedomovala hlavne v partnerskom vzťahu. Dnes sa iba usmievam a môj muž tiež. Zistil, že ponižovanie už nefunguje. Teším sa na naše ďalšie stretnutia.

Katka

Čo znamenám pre svojho syna

Od ochorenia môjho syna až k sebapoznaniu. Pochopil som to nepochopiteľné, čo deti zrkadlia rodičom.

Pozrieť sa na zdravotné problémy nášho syna spôsobom, akým ste nám odporučila, vidieť, kde sú korene jeho ťažkostí a aké sú hlboké, bolo v prvom momente zvláštne. Dnes ale vidím, aký význam to má pre môj život. Pochopil som, čo pre svojho syna znamenám, čo potrebuje a čo vo mne hľadá. Inšpirovala ma vaša cesta ženy a hľadal som niečo podobné aj pre mužov. Mal som tú silu ísť za tým až do Prahy. Stojí to za to. Od ochorenia môjho syna až k sebe samému.

Dano

Bola to Pandorina skrinka, ktorú som nechcela otvoriť

Trafila si do čierneho tou jednou otázkou. Naše podvedomie je plné temných tém.

Myslela som, že to najťažšie už mám za sebou, ale trafila si do čierneho tou jednou otázkou, či bol pochovaný. Bola to Pandorina skrinka, ktorú som nechcela otvoriť, lebo som nemohla nič vrátiť späť a zmeniť to. Výčitky a hanba zo zlyhania boli strašné. V jednej chvíli som sa však rozhodla, kedy, ak nie teraz?

Tak som povedala, ako to bolo, čo ma zároveň oslobodilo, ale nehovorilo sa mi to ľahko. Myslela som, že vtedy pred rokmi som vyplakala všetky slzy, ktoré sa dali vyplakať a už to mnou nepohne. Spočiatku som sa na ten dej pozerala ako na niečo z diaľky, čo mnou emocionálne nepohne. Postupne si uvedomujem, že som tú traumu riešila zabudnutím, potlačením, novým dieťaťom. Keď zabudneš, nemá čo bolieť, ani výčitky, že nebol pochovaný. Toto som jednoznačne nemala spracované, len úspešne ukryté. A moje deti to cítili.

Uvedomujem si, že som ho v sebe držala tým potláčaním spomienok a výčitiek, nikdy som sa s ním skutočne nerozlúčila. Dala si mi príležitosť tak urobiť. Asi tie emócie boli silné, vypukla som plač a pamätám si len, že ste boli okolo mňa.

… len som to potrebovala zrazu všetko doplakať a skutočne pomohlo objatie a rozlúčka s ním ako na pohrebe. Asi som v živote neriešila nič ťažšie ako toto, či už v realite alebo na konštelácii. Ďakujem ti Lydka, že si sa nebála riešiť to, a že si to tak úspešne viedla a zvládla. Bolo mi s vami dievčatami dobre a teším sa zas v septembri.

Lea