Problémy vo výchove, Výchova

Stačí ak sa dieťaťu ospravedlníte?

Duša dieťaťa je veľmi zraniteľná. Výčitky, obviňovanie, kritika, občas nadávky, krik alebo aj urazený nezáujem detské rany iba jatria. Pracujem s nimi, vnímam ich a cítim ako deti trpia. Citlivo vnímam ako ľahko sú deti zraňované rodičmi, súrodencami, spolužiakmi …

A slová ospravedlnenia na tieto rany nestačia! Otázka je ako, kedy a za čo sa dieťaťu ospravedlniť, a komu ospravedlnenie viac pomáha – rodičovi alebo dieťaťu?

Môj uverejnený zážitok zo správania matky, ktorá svojho malého syna  – školáčika pred školou miesto objatia privítala slovami „roztrhala by som ťa ako žabu“, ktoré boli sprevádzané jej emóciou zúrivosti vyvolal rôzne reakcie ako bagatelizovanie situácie, obviňovanie dieťaťa, ospravedlňovanie matky s tým, že sa mu asi ospravedlnila.

Moja práca s deťmi ukazuje, že ak matka na verejnosti dokáže reagovať takýmto spôsobom, niečo podobné sa môže diať aj v súkromí, kde nemá svedkov.  Viem ale, že aj matka mohla byť zraňovaným dieťaťom a v súčasnosti, už ako dospelý rodič, by mohla práve ona  prerušiť, tento opakujúci sa program zraňovania.

Nech už majú rodičia k danej udalosti akýkoľvek komentár, verím že v prípade podobného správania si na môj názor spomenú a  bude podvedomou brzdou v ich konaní.

Bagatelizovanie  –„no a čo, aj mne to mama povedala“ – je postoj, ktorý signalizuje únikové a alibistické správanie bezradného rodiča.

Máme u detí nárast depresií, porúch správania, porúch učenie, neurotických prejavov, strachov, úzkostí, alergie, astmy, obezity, anorexií, drogových závislosti, agresívneho správanie, autizmu, oslabenej imunity … Prečo asi? Určite to nie je spôsobené vzduchom, ktorý deti dýchajú a jedlom, ktoré jedia. Predovšetkým sú to potlačené alebo aj prejavené emócie strachu, smútku hnevu, pocitov viny, bezradnosti a všetko je to spojené s emočným „chemickým koktailom“. A tento emočný „chemickým koktailom“ spustený rodičom, zasahuje nielen citovú sféru dieťaťa, ale blokuje aj zrenie jeho mozgu a má svoje úložiská v celom detskom tele. A tieto sa nabaľujú  naprieč generáciami, a to čo bolo iba „nejakou emóciou“, môže mať dneska už fyzické prejavy.

Dieťa si to asi zaslúžilo“ aj to je názor niektorých rodičov. Čo zlé asi mohol, ten malý prváčik urobiť. Dostal zlú známku – schopnosti má od rodičov. Bol zlý, agresívny – vlastnosti a emócie má od rodiča. Možno bol pomalý pri prezliekaní, možno sa mu nechcelo ísť domov…. Nech už je dieťaťa akékoľvek, nie je to jeho úmysel byť takým. Mnohé deti uvádzajú: „Neviem prečo som zlý. Neviem, čo mám robiť. Nechcem sa pocikávať. Cítim sa hrozne, keď vybuchnem. Nenávidím sa.“

Pýtať sa PREČO si taký, prečo to nevieš, je ako by ste sa pýtali dieťaťa PREČO máš onkologické ochorenie, prečo máš astmu, prečo máš cukrovku, anorexiu, autizmus…

Možno by ste mi povedali, že to je neporovnateľné ale ja vás môžem presvedčiť, že je to porovnateľné. Vždy sú za tým potlačené alebo neprimerane prejavené emócie, prenášajúce sa z generácii na generáciu. Úzkosť mojej starej mami, mojej maminky som prežívala aj ja.

Zaujal ma aj komentár – „veď ona sa mu určite potom ospravedlnila“. Skúsme sa zamyslieť a precítiť ako pomáha ospravedlnenie. Predstavte si, čo asi cítia rodičia, ak sa im ospravedlní vrah ich dieťaťa alebo páchateľ, ktorý zraní ich dieťa. V čom im to pomôže? Aj rany na detskej duši spôsobené rodičom sa ťažko hoja.

Možno poviete, ale ona ho nezabila ani nezranila. Samozrejme, že ho nezabila, ale zabila jeho radosť z toho, že ju vidí; zabila uňho obraz bezpodmienečne milujúcej matky; zabila jeho dôveru, jeho istotu, že je pre ňu ten najdôležitejší človiečik.

Roztrhala by som ťa ako žabu s emóciou zúrivosti“ je silný agresívny obraz, k tomu silné slová podfarbené emóciou tej najbližšej osoby, s ktorou bolo dieťaťa jedno telo a jedna duša….

Takáto živá obrazová spomienka je uložená v hĺbke detského mozgu, v časti kde sa ukladajú emócie a to presne v čase, keď sa udiala. O minútu sa môžete správať milo, ale to neanuluje zúrivú minútu predtým.

Ospravedlnenie – to sú slová, povedané už v inom čase, ktoré sa ukladajú aj v inej časti mozgu ako emócie.

Veľmi zjednodušene  – rozdiel medzi nimi je v tom, že sú uložené v inom „šuflíku“ a v inom čase a ich vzájomné prepojenie, a tým aj ich spoločné riešenie, si vyžaduje špeciálne postupy.

Čo robiť?

Vedieť správne kritizovať znamená predchádzať citovo neprimeraným reakciám rodiča a tým aj citovým zraneniam dieťaťa.

Dávnejšie ma zaujal dokument o liečbe postraumatickej stresovej poruche, ktorou trpia aj vojaci z rôznymi vojnovými zážitkami. I napriek liečbe a psychoterapii sa im tieto stavy vynárajú a zasahujú do ich každodenného života.

Vedecké poznatky neurológov, psychológov, psychiatrov viedli k záverom, že zážitok sa musí liečiť v čase, kedy vznikol. Mnohé psychoterapeutické smery využívajú tento návrat po časovej osi – rana sa musí znovu jemne otvoriť a tam liečiť, či už liekmi alebo psychoterapiou.

A ospravedlnenie sa tiež musí diať v čase, kedy sa citovo stresujúci zážitok stal, vrátiť sa, uvoľniť emócie, ktorá tam zostali zapísané a uviaznuté a až po ich uvoľnení, môžu prísť slová ospravedlnenia.

Ako postupovať ?

Skúste to rozdeliť na štyri kroky:

  • Znížiť sa k dieťaťu, objať ho, byť s ním na rovnakej úrovni, čo vytvára príjemnejšiu atmosféru.
  • Vrátiť sa v čase, k udalosti a pokojne ju popísať.
  • Povedať dieťaťu úprimne, čo vás nahnevalo a prečo ste tak reagovali.
  • Nechať dieťa popísať to, čo ono prežívalo.

Je potrebné uvedomiť si, že v danej situácii sa stretli: Problém dieťaťa, ktorý spustil reakciu rodiča, emočná reakcia rodiča a emočná odozva danej situácie v detskej psychike.

  •  Problém dieťaťa, ktorý spustil vašu reakciu – môžu to byť zlé známky, zlé správanie dieťaťa, jeho zlozvyky, jeho opakované strachy, depresie, ktoré sú často považované za lenivosť dieťaťa … Každý problém je potrebné riešiť a nie iba kritizovať a trestať.
  •  Emočná reakcia rodiča, môže ju prehodnotiť a zmeniť iba rodič. Je to príležitosť poučiť sa zo svojich chýb a svoje emočné reagovanie predvídať a preladiť.
  • Emočnú odozvu v detskej psychike je potrebné „neutralizovať“ a to znamená vrátiť sa k nej, znovu ju precítiť. Dieťa ju môže nakresliť, vymodelovať, alebo fyzicky vydupať. Pripomínam FO držanie hlavičky, ktoré uvoľňuje emočné napätie. Následne si môže predstaviť ako by ono chcelo reagovať, čo by vám chcelo, v tej situácii povedať a ak potrebuje plakať, môžete si spolu poplakať.

Dieťa sa takto naučí preciťovať a riešiť svoje emócie, a to je cesta ako ho naučiť ospravedlniť sa, tým ktorým ono ublížilo.

Zostáva téma: Ako naučiť dieťa  ospravedlniť sa

Mgr.Lýdia Adamcová

Výchova v kocke – kolekcia 5 ebookov

Prečítajte si tiež

Problémy vo výchoveVýchova

Nenamotávajte klbká

Mnohé problémy detí môžu začať nevinne. – Dieťa nemá chuť jesť a vaša reakcia – „musíš jesť, lebo …“; V pozadí je váš…
Zobraziť
Radíme si navzájom

Radíme si navzájom

Mnohí rodičia študujú knihy o výchove, hľadajú informácie, absolvujú rodičovské kurzy, ale často až vtedy, keď sa objavia problémy detí. Na druhej strane…
Zobraziť
Menu