Zaujali ma dotazy, úvahy a komentáre mamičiek o krásnych prejavoch lásky od svojich detí. Nie všetko čo je krásne pre matky, je zdravé aj pre deti.
Dotaz: Je normálna vec… „3,5 ročný syn – Vejmi ťa jubim mamka, si moja… Ďakujem mamka, jubim ťa…“. V škôlke po 1,5 mesiaci bol zúfalo smutný za mnou… Malý je na mne zavesený od rána do večera, ešte aj v noci sa mi nasáčkuje do postele a ľúbi ma a som jeho nehovoriac o tom, že sa v noci zobudím na to, ako ma hladká a pusinkuje. Jaj milujem to, užívam si to, o chvíľku z toho vyrastú.
Čo je rizikom:
-
V škôlke po 1,5 mesiaci bol zúfalo smutný za mnou,
-
je na „mne zavesený“ od rána do večera,
-
v noci ma „hladká a pusinkuje ..“.
Dotaz: Je to v poriadku, keď to robí aj 9 ročne dieťa? A má veľkú potrebu sa objímať, lúčiť, a pod. ? Viedla som ho k takému vnímavému postoju, dojčila do 3.r., nosila, spal pri nás…len tiež sa niekedy nad tým zamýšľam, či aj v tomto veku je to ok.
Čo je rizikom:
-
robí to 9 ročné dieťa …
-
ma veľkú potrebu sa objímať, lúčiť,
-
dojčenie do 3.r. ??!!
Úvaha: Je to krásne úžasné obdobie. Dieťa vás len zrkadlí. Na tomto krásne vidíte, čo vidí on od vás. Ja keď idem do práce, 3x sa príde rozlúčiť. A keď sa vrátim, mi hovorí, že som mu chýbala a je rád, že som už prišla. Ja už dokonca dostávam aj pochvaly ako maminka, ty krásne šoféruješ a maminka, ty ma krásne umývaš.
Čo je rizikom:
-
Dieťa vás len zrkadlí, ale čo zrkadlí?
-
3x sa príde rozlúčiť …
-
že som mu chýbala …
Otázka je: „Je dieťa synom alebo partnerom svojej matky?“
Komentár: Aj ja mám takéhoto citlivého to je také pekné, že sú takéto deti. Veď to je dar, môj mi každý boží deň hovorí ako ma ľúbi, miluje, vraj si to neviem ani predstaviť buďte rada, že máte takého úžasného človiečika. Myslím si, že je to dar takéto dieťa.
Je to dar pre matku a pre dieťa to môže byť jeho životné bremeno.
Jeden z mnohých príbehov mojej praxe: „Mladá žena požiadala o zverenie svojej dcérky do výchovnej starostlivosti, pretože otec so svojou matkou jej ju odmietali dať. Začalo to jej vydajom za 40 ročného muža, ktorý žil so svojou matkou v rodinnom dome. Po svadbe sa mladá manželka nasťahovala ku ním. Po narodení dcérky ju, otec so svojou matkou, postupne zo starostlivosti o dieťa vytláčali, až sa nakoniec musela z domu odsťahovať ale dcérku jej nedali. Až na základe znaleckého dokazovania súd rozhodol o zverení maloletej do výchovnej starostlivosti matky. Príbeh skončil úmrtím starej matky a jej syn zostal bez mladej ženy a bez svojej dcérky.“
Takto môže končiť silná láska medzi synom a matkou.
Šokovalo ma aj vyznanie matky, ktorá žije so svojim synom sama – „si mojou najväčšou oporou a zmyslom môjho života. Ešte, že ťa mám zlatíčko moje, tvoj úsmev ma lieči”.
Možno by ste sa ma spýtali, prečo ma to šokovalo?
Odpoviem vám otázkou. „Ako môže, takéto dieťa žiť svoj život? Predsa musí byť oporou svojej matke, musí byť zmyslom jej života, a musí sa na ňu usmievať aby bola zdravá.
A potom matku opustí milenec, má stresy v práci alebo jej zistia závažné ochorenie.
A syn bude v strese, bude prežívať pocity viny a výčitky typu: “málo som sa usmieval na maminku, nevenoval som sa jej, nebol som jej dosť silnou oporou”.
Nesie si to celý svoj život. Neskôr sa možno objavia depresie. Aj zamilovať sa do inej ženy môže byť preňho ťažké, pričom bude pravdepodobné, že si nájde ženu s podobným osudom svojej matky. A znovu sa stará o naplnenie života niekoho iného.
A všetko sa to deje vo veku, kedy by sa syn mal túlať s otcom v prírode, možno splavovať divú rieku, stanovať, ísť na futbalový zápas.
Dôležitou a nevyhnutou úlohou matky je vedieť svoje dieťa pustiť k otcovi a pustiť ho do sveta. Samozrejme úlohou otca je vedieť byť otcom, ktorý syna naučí poznať svet mužov ale aj ako sa správať v ženskom svete.
Reakciou niektorých matiek je, že začnú svojim synom nahrádzať otca a rozvíjať mužské aktivity, chodia s nimi na túry, splavujú, chodia na ich futbalové zápasy. Výsledkom takejto výchovy je, že syn nemá ani mamu ani otca.
Čo signalizujú, takto „preplnené citové vzťahy“ medzi matkou a dieťaťom? Čo ak je to náhrada za partnerské prejavy lásky? Čo ak je to skôr signálom nedostatku lásky v rodine? Čo ak ide o hranú lásku? Čo ak je to hlad po úprimnej láske?
Dieťa potrebuje lásku matky a lásku otca, predovšetkým ale potrebuje lásku plynúcu medzi rodičmi. Deti túto lásku potrebujú, narodili sa z nej, poznajú ju od momentu svojho počatia. Je to láska, ktorá nesmeruje priamo na deti, ale ich vyživuje a v rodine sa netvoria náhradné „partnerské“ väzby… Dieťa potrebuje cítiť kolobeh lásky v rodine.
Bozkávať, objímať, rozprávať o láske nestačí, ak nežijete v láske. Láska sa často schováva za slová, objatia, bozky, darčeky. Skúste prejaviť lásku bez slov, mlčte a prejavte ju, vyžarujte ju.
Vyžarovať lásku znamená byť ňou naplnený a predovšetkým byť v toku lásky, ktorá plynie generáciami – ľúbite partnera, maminku, ocka, starých rodičov a oni tiež boli deťmi, ktoré ľúbili svojich rodičov a starých rodičov. Je to jemné plynutie v láskavosti, empatii, nežnosti.
Ak matka prežíva depresie, strachy, je unavená, nahnevaná, nemá dobré vzťahy s rodičmi, svokrovcami, čo ovplyvňuje aj kvalitu partnerského vzťahu nemôže dávať lásku. Nie je možné súčasné prežívať dva rozdielne city – strach a láska, smútok a láska, hnev a radosť.
Byť doma a ľúbiť musíte telom aj dušou. Je pre mňa šokujúce vidieť matku, ktorá dojčí svoje dieťa, a pritom komunikuje mobilom alebo sedí za počítačom. Kde je jej duša a čo cíti duša jej dieťatka?
Mgr. Adamcová Lýdia
