Nezaradené

Deti sú zrkadlá, v ktorých máme niečo vidieť

Správanie detí častokrát prekvapí ich rodičov a oni nevedia, ako im pomôcť. No aj deti chcú pomôcť svojim rodičom. Za problémovým správaním dieťaťa je skrytá jeho podvedomá túžba pomôcť. Ono to nevie pomenovať a robí, čo vie – je buď zlostné, depresívne alebo aj choré.

Ak chcú rodičia svojim deťom pomôcť, mali by pochopiť aj to, na čo sa ich snažia deti upozorniť. Už snaha rodičov „pochopiť“ svoj podiel, dieťa oslobodzuje a znižuje jeho pocity viny.

Dieťa chce vždy pomôcť

Nech sa dieťa správa akokoľvek, vždy chce pomôcť. A čo robíme my? Komentujeme to, čo vidíme, kritizujeme, porovnávame. Nakoniec hľadáme pomoc, pretože: ONO sa pocikáva; Ono sa pokakáva; Ono nekaká; ONO sa nesústredí; ONO je neposlušné; ONO sa neučí; ONO sa bojí; ONO sa zlostí; ONO je smutné; ONO sa reže; ONO nechce žiť; ONO berie drogy; …

A my ho potrebujeme  – „zmeniť“

Deti sa ale narodili ako nežné, empatické, optimistické, nadšené, tvorivé a sebavedomé stvorenia a my to môžeme s nimi znovu a znovu prežívať. Sú to krásne chvíle a okamihy.

Prečo sa však tieto nádherné bytosti pred našimi očami menia na vzdorovité, neposlušné, agresívne ale aj smutné, a často aj choré bytosti.

Čo ich zmenilo? Kto sa má zmeniť? Rôzne teórie o výchove, psychologické poznatky, rady od odborníkov nepomáhajú. Cítime sa vinní, nazlostení, obviňujeme seba, deti, starých rodičov, školu, kamarátov. Skúsme iný pohľad!

Žijeme ďalej v našich deťoch

Identita dieťa, jeho povaha, jeho správanie sú vždy dané vlastnosťami a zážitkami rodičov, starých rodičov a ďalších predkov v rodinnej línii.

Na jeho ďalšom formovaní sa podieľa aj rodinné a rodové pole a priestor, v ktorom žije. Dieťa žije s tým, čo dostalo a často si nemôže vybrať.

Aký je podiel rodičov na tom „ONO je“?

Položili ste si, rodičia, niekedy otázku: Aký podiel máme na tom „ONO je…“? Čím ste prispeli k problémom dieťaťa a odkiaľ ich vlastne má? Čo ste mu odovzdali?

Odpovede nájdete vo svojom detstve, v správaní svojich rodičov, v rodinných a rodových vzťahoch a emóciách, ktoré ste vnímali a zažívali.

Podiel rodičov je veľký

Aj my – rodičia sme boli deti, ktoré tiež niečo dostali, niečo zažili a častokrát sme nevedeli, čo s tým robiť a ako reagovať.

Dospeli sme a „nevieme, čo s tým“ ani teraz.

Naše deti nám dávajú signály. Chcú nám pomôcť a otvoriť naše oči. Chcú nás prinútiť riešiť to, čo zaťažuje nás, ale aj ich.

Deti podvedome cítia, že náš hnev, úzkosť, strach, smútok či poslušnosť sú nebezpečné pre naše, ale aj ich zdravie.

Dieťa reaguje na emočnú traumu v rodine

Energia starej emočnej traumy zostane uložená a jej sila, ktorá môže mať rôznu intenzitu, je pre vyvíjajúcu sa detskú psychiku nezvládnuteľná.

Tak napríklad:

  • Kde vzniklo detské vzdorovité „JA chcem“? – Možno ockovi zomrela maminka a zostalo v ňom: JA chcem svoju maminku!

  • Kde vznikla detská nedôvera a strach? – Možno otec niektorého z rodičov pil a deti nikdy nevedeli, čo bude, keď príde domov.

  • Kde vznikla detská agresivita či ubližovanie? – Možno mal jeden z rodičov nevlastného otca, ktorého by bol najradšej zabil.

  • Kde vznikol detský smútok a pocit zbytočnosti? – Možno sa stará mama narodila ako ôsme dieťa – nečakané, nevítané a celé detstvo sa cítila nepotrebná.

  • Kde vznikla detská poslušnosť a snaha byť dobrou, páčiť sa? – Možno niekto v priamej línii (rodič, stará mama) si chcel poslušnosťou a pomáhaním získať pozornosť, ktorú ako dieťa nedostal.

  • Kde vznikla citlivosť, úzkostlivosť a zdravotné ťažkosti detí? – možno je dlhodobo zaužívaná výchova spôsobom „cukor a bič“. Kedy sa striedajú krik, nervozita s rozmaznávaním a benevoletnosťou.

  • Kde vznikla detská lenivosť k učeniu? – môže to byť jediný spôsob dieťaťa ako prinútiť rodiča byť s ním a venovať sa mu.

Scény päť ročnej slečny plné afektívnych výbuchov, hnevu a nekľudu v prítomnosti rodičov boli výchovne nepochopiteľné a nezvládnuteľné. Neobjavovali sa však pokiaľ bola iba s jedným rodičom. Dostali sme k podstate problému po priznaní matky, že sama je frustrovaná z ich navonok funkčného vzťahu. Chýbajú jej objatie, uznanie, neha a intimita, pretože niekoľko rokov žijú skôr ako „manažéri“ rodinnej firmy. Svojim správaním im dcéra signalizovala, že jej chýba niečo, čo je viac ako iba každodenná starostlivosť.

A je toho podstatne viac, čo všetko môžu rodičia nájsť za problémovým správaním svojho dieťaťa. Každé dieťa vyrastie a jeho „problémové“ správanie formuje aj jeho osobnosť a  vlastnosti, ktoré ho potom sprevádzajú celú dospelosť.

Aký to má dôsledok

Ak sa dieťa musí zamestnávať starými emóciami strachu, hnevu, smútku či nenávisti, necíti sa pokojne v škole; nevie sa sústrediť; nevie, prečo sa bojí, prečo nemôže spať, jesť; nevie, prečo ho hnevajú kamaráti; prečo nechce žiť.

Možno potrebuje cítiť vašu neustálu prítomnosť; bojí sa odísť do škôlky; stále sa pýta, či po neho prídete; či sa nebudete hnevať, keď prinesie horšiu známku, …

Prečo dieťa reaguje na staré emócie

Tak to zariadila „múdra“ príroda. Ona to urobila tak, že napr. vaše 5-ročné dieťa bude mať k dispozícii skúsenosti všetkých 5-ročných detí vo vašej generačnej línií. Čiže nie len vaše.

Mnohí rodičia hovoria:

Syn je celý po starom otcovi.“

„Moja dcéra je celkom ako ja.“

„Stará mama bola tiež obézna, ako je naša dcéra.“

Z toho vyplýva, že ak 8-ročná dcéra začne trpieť úzkosťou, strachom alebo ju začne bolieť bruško, tak môže rezonovať iba s 8-ročnou vnútornou bytosťou niektorého z rodičov. Alebo, ak 6-ročné dieťa vzdoruje a nerešpektuje rodičov, môže neposlušnosťou ukazovať rodičom, ako sa presadiť, ako sa brániť alebo, ako ísť vlastnou cestou.

Platí princíp

Každé zranenie, každá trauma, každá bolesť, ktorú zažili rodičia alebo ich rodičia v určitom veku svojho detstva, vypláva na povrch v čase, keď ich dieťa bude v tomto veku.

Deti vám preto zrkadlia niečo, čo ste zabudli, čo ste vytesnili, čo si nechcete priznať, čoho ste sa báli.

Dôležité je, že práve vy, rodičia, môžete tieto emócie zmeniť tým, že vyriešite svoje staré strachy, smútky a hnevy vo svojom vnútri. To je jediná cesta, aby sa vaše deti prestali trápiť a boli bezstarostné a hravé.

Ako začať – obratom z „ONO je“ na „JA som“

Áno, najprv si svoje strachy a traumy musia vyriešiť rodičia, aby pomohli svojim deťom, ktoré im chcú pomôcť. Sú rôzne cesty a rôzne spôsoby, ako pracovať so svojimi traumami a emóciami.

Skúsme najskôr narušiť systém presvedčenia o tom, aké je vaše dieťa:

1. Pomenujte si a povedzte: „Naše dieťa je (tu doplňte to, čo vám na dieťati práve prekáža: zlé, hlúpe, nemotorné, ustráchané, …).“

2. Následne sa spýtajte samých seba a odpovedzte si:

  • Je naše dieťa skutočne také zlé, hlúpe, nemotorné, ustráchané, …?

  • Je to pravda na 100 %, že je také, ako ho vidíme a hodnotíme my?

  • Je naše dieťa najhoršie, najhlúpejšie, najbojazlivejšie na svete?

3. Potom sa opýtajte: PREČO je také? Otázka, prečo je „ONO také, aké je“, nemá smerovať k dieťaťu, ale k vám.

Päťkrát si odpovedzte na túto otázku a možno prídete k odpovedi: Nevie to, pretože sme ho to nenaučili. A prečo sme ho to nenaučili? Lebo sme to nevedeli.

Staňte sa deťmi v súčasnosti a urobte OBRAT z „ONO je…“ na „JA som“.

Čiže – ja som ustráchaný/á, hlúpy/a, nemotorný/á,…

A môžete pokračovať: Som skutočne ten najhlúpejší, najustráchanejší, najnemotornejší človek na svete? Je to tak na 100%? Nikdy už nebudem iný.

Sprievodné pocity, ktoré pritom cítite, si podržte a predýchajte.

Je dôležité nebáť sa

Otvorte svoju 13. komnatu a uvedomte si, že niečo hlboko uložené a potlačené vo vás je poznané, videné a cítené vašimi deťmi.

Pre deti neexistujú žiadne tajomstvá. Racionálne to síce nechápu, ale cítia neznámu silu emócií strachu, hnevu, smútku, viny a agresie, ktorá je niekde hlboko uväznená.

Je na vás, ako sa rozhodnete. Či budete v starých, nefunkčných a toxických emóciách pokračovať alebo ich zmeníte a ukončíte.

A predovšetkým, ako rodičia ste vedome nič nespôsobili, cesta nie je urážať sa alebo cítiť vinu za to, čo vaše deti cítia.

Vy ste iba odovzdali to, čo ste dostali, ale môžete to ukončiť a zmeniť.

Mgr.Lýdia Adamcová

Výchova v kocke – kolekcia 5 ebookov

Prečítajte si tiež

Výchova

Pochopiť svoje poslanie je skúškou života

O našom ZAČIATKU a našom KONCI nerozhodujeme my. Medzi začiatkom a koncom však máme priestor na rozhodovanie o svojom živote a naplnení životného…
Zobraziť
Výchova

Ako pomôcť dieťaťu stať sa OSOBNOSŤOU

Vychovať dieťa, ktoré bude jedinečné, sebaisté, zdravo múdre, tvorivé, možno trochu neposlušné…, znamená poznať ho, poznať „brzdy“ jeho vývinu alebo nájsť „žabu sediacu…
Zobraziť
Menu