Rodičia a partnerstvo, Výchova

Sebaklam odpúšťania

Odpúšťanie je veľkolepé gesto často odporúčané a často využívané, ktoré dáva pocit dokonalosti. Odpúšťanie je téma, ktorej hĺbku ani nepoznáme.

Je jednoduchšie odpustiť, ako sa postaviť zoči-voči problému a prebrať aj svoju zodpovednosť za jeho existenciu.
Čo všetko predchádza tomu, ak niekto povie “odpúšťam ti” – uznáva niekoho vinným, udeľuje trest a následne odpúšťa.
Odpúšťanie vytvára nerovnováhu v akomkoľvek vzťahu. Odpúšťanie nefunguje, iba nám dáva
pocit veľkosti a moci.
“JA som tá veľká, ktorá odpúšťa a TY si ten vinný, ktorému som JA odpustila.”

Môžeme odpúšťať? Môžeme, ale iba sebe.
Môže žena, ktorá nevie prejavovať svoje city, ktorá má problémy s prežívaním intimity a sexuality, odpúšťať manželovu neveru? Nemôže. Môže ju iba prijať a odpustiť sebe, že nedokáže byť milujúcou manželkou.
Môže manžel odpúšťať manželke, ktorú vnímal ako náhradu za svoju matku, jej odchod. Nemôže.
Dieťa urobí chybu a rodičia mu odpúšťajú. Ale čia je to chyba, odkiaľ ju má?
Podobne nemôžu odpúšťať deti rodičom, pokiaľ nepoznali ich osud.

Nikdy totiž nevidíme realitu celú. Vždy vidíme iba časť celku a nie celý obraz. Preto nemôžeme súdiť a odpúšťať.

Platí iba hlboké PRIJATIE:

bolo to tak…
– a bolo to ich,
– mali to ťažké,
– ale dali mi život.

PRIJATIE je cesta vysporiadania sa s niečím, čo nemusíme chápať.
Ukončenie minulosti začína jej prijatím. Kritika, hnev, obviňovanie, súdenie znamená jej pokračovanie.

Len BOH má tú moc hodnotiť alebo odpúšťať nám ľudským bytostiam. My ľudia sa oddávame ilúziám, že môžeme nahradiť BOHA pri posudzovaní motívu a správania iných. Jediný človek, ktorého mám právo súdiť alebo odpúšťať som JA sám.
To najlepšie, čo môžem urobiť vo vzťahu k iným ľuďom, je prijať ich presne takých, akí sú“.   Daniel Whiteside

Mgr. Adamcová Lýdia

1. Výchovné princípy a výchovné metódy

Prečítajte si tiež

Menu