Vo výchove sa často stretávajú emócie detí a rodičov, spôsobom „padla kosa na kameň“. Všeobecne sa viac pozornosti venuje detským emóciám, detskému správaniu a menej, tým rodičovským.
Čo s reakciami rodičov?
Rady a odporúčania typu “buďte pokojný, trpezlivý, empatický“ rodičom veľmi nepomôžu.
Prečo?
V zložitých situáciách „kormidlo“ v našom správaní preberá strach a spúšťa inštinktívne stresové reagovanie zamerané možno na boj a záchranu.
Slovami o pokoji, trpezlivosti tieto svoje emócie nikdy nezmeníme, nedostaneme ich pod kontrolou. Môžeme iba zaťať päste a všetky spustené emócie v sebe potlačiť.
Predstavte si situácie:
-
škola vám oznámi, že vaše dieťa šikanuje iných,
-
vaša dcéra sa vracia domov neskoro v noci, možno pod vplyvom alkoholu,
-
zistíte, že vaše dieťa má neprimerané kontakty na sociálnych sieťach,
-
vaše dieťa chodí poza školu, klame,
-
váš syn predáva drogy,
-
vaše dieťa nosí zo školy poznámky alebo dostane päťku,
-
vaše dieťa je vzdorovité, odmieta jesť, spať, robiť si poriadok,
-
vaše dieťa nerešpektuje pravidlá,
-
opakujú sa súrodenecké konflikty.
Ako reagujete?
Rýchlo a prudko, fyzickými trestami, nadávkami, obviňovaním, krikom či plačom? Takto len hustne domáca atmosféra a nie je isté nakoľko sa problém rieši alebo sa iba „emočnou búrkou prečistí vzduch“. Výchovný problém sa týmto spôsobom nerieši, skôr sa iba hľadá vinník a odpovede na otázku “prečo“.
Čo je dôležité?
Myslite na to, že každá životná situácie má potenciál niečo riešiť a dieťa niečomu naučiť.
Vidieť správanie svojho dieťaťa v problémovej situácii má tiež svoj význam, ktorý vám ukazuje, v čom potrebuje vaše dieťa pomôcť.
Zvážte, či dokážete rozpoznať tento potenciál životných situácií a či dokážete rozpoznať, v čom potrebuje vaše dieťa pomôcť aby ju zvládlo.
Viete odlíšiť situácie, ktoré zvládate a ktoré nie; v ktorých situáciách je vaša reakcia oprávnená; a kde je skôr iba ventilom vašim emócií.
Uvedomte si, či je sila vašej prvotnej reakcie úmerná detskému problémovému správaniu.
Čo vám pomôže?
To, čo potrebujete v akejkoľvek (nie len) výchovnej situácii dosiahnuť je: časový odstup; nadhľad; pokojná atmosféra.
-
Získajte časový odstup pre seba aj pre dieťa: Pokiaľ riešite problémy hneď a s hnevom, dieťa je v opozícii a do svojho vnútorného sveta vás nepustí. Kujete tak jeho vzdor a zablokujete si s ním komunikáciu aj do budúcna.
-
Využite nadhľad: Predstavte si, že problémovú situáciu vidíte z výšky. Vidíte dieťa, seba, okolnosti, v ktorých sa dieťa ocitlo. Vidíte množstvo prepojení, ktoré sa zbiehajú k dieťaťu od rodičov, starých rodičov – kde sa to všetko začalo, aké emócie sa tam reťazia, kto to spôsobil a prečo sa to dialo tak, ako sa to dialo…
Chcete dieťaťu pomôcť? Jediná zmena sa môže udiať iba pokojným prijatím toho, čo sa stalo a tam kde sa to stalo. Ak sa s nadhľadom pozrieme na príbeh mladého muža, ktorý sa ako chlapec pomočoval, vidíme príbeh jeho starého otca, ktorý bol v jeho veku v koncentračnom tábore a vrátil sa odtiaľ už iba sám bez svojej rodiny. Ukážkový je aj prípad, v ktorom sa klientka hnevala na svojho otca, pretože bol alkoholik. Ale to, že bol úplná sirota, to vôbec nevnímala. Vnímala iba svoje detstvo a nie to, čo prežíval jej otec ako dieťa. Uznala, že to si nevie ani predstaviť.
-
Časový odstup a nadhľad sú cestou k pokojnej atmosfére, v ktorej môžete riešiť akýkoľvek problém.
Vnuk prežíval stres pred nástupom do materskej škôlky. Vzali sme ho na termálne kúpalisko, pretože sa rád potápal, rád plával a tešil sa z vody. A v tejto pokojnej atmosfére sme mu priblížili atmosféru škôlky – pani učiteľku a deti, a to ako im porozpráva o potápaní, plávaní, ako im to môže vysvetliť a nakresliť. A v škôlke si môže zaspomínať na atmosféru kúpaliska a predstaviť si, ako tam plával, potápal sa…”
Ochrana dieťaťa vonku ale aj doma
Sú situácie, ktoré sa udejú doma, kde ich aj riešite ale sú aj situácie vzniknuté vonku: „Učiteľka vám povie…; suseda sa sťažuje, že vaše dieťa…“.
Nech už vaše dieťa urobilo čokoľvek – buďte s ním, chráňte ho, aj keď s jeho správaním nebudete súhlasiť. Ak ho obviňujú, pokojne povedzte napríklad: “Každá minca má dve strany,“ alebo „Všetko zlé je na niečo dobré.“
Ubezpečte svoje dieťa, že mu pomôžete nájsť riešenie a v prípade potreby aj odbornú pomoc. Pozor, nejde tu o slepé obhajovanie, po ktorom ho neskôr doma s hnevom vyhrešíte a potrestáte.
A doma sú rizikom vaše emócie a vaše správanie! Ako docieliť, aby ste dieťa pokojne chránili pred návalom vašich emócií? Toto môže byť ťažšie, práve v situáciách, keď ste plní hnevu, strachu, ľútosti? Znovu je to o vašich emóciách a je dobré vedieť čo s nimi!
Ako sa nedať vyviesť z rovnováhy?
Skôr ako začnete vyžadovať zmenu správania u dieťaťa, potrebujete určitú zmenu aj vy.
Preventívne si vytvorte „podmienený reflex spojený s mentálnym obrazom“, ktorý bude automaticky spúšťaný akonáhle zachytíte signály nepríjemnej výchovnej situácie.
Potrebujete spojiť obraz, myšlienku a emóciu s pokojným prehĺbeným dýchaním. Mozog každú prežívanú situáciu zapisuje komplexne: myšlienky, emócie, obrazy, vône, zvuky. A každá z nich môže uvedenú situáciu aj spúšťať. Obraz, vôňa alebo hudba Vianoc vás dokáže naladiť na ich atmosféru.
Ako na to?
Priznajte si svoje nevhodné reakcie a nepríjemné emócie, ktorými reagujete na problémovú situáciu. Pokojným a hlbším dýchaním ich iba predýchajte, už ich nehodnoťte a neanalyzujete. Stíšte sa a vyprázdnite myseľ.
V pokoji so zatvorenými očami si predstavte ako vaše dieťa leží na nemocničnom lôžku s pripojením na rôzne prístroje. Je v bezvedomí, v stave medzi životom a smrťou. Musíte odtiaľ ale odísť. Zrazu sa ocitnete v krásnom chráme a modlíte sa, prosíte za jeho život. Vnútorným monológom povedzte všetko, čo potrebuje, aby vaše dieťa prežilo a sľúbite všetko, čo môžete obetovať.
A potom sa v predstavách vráťte do nemocnice. Dvere nemocničnej izby sa otvoria a oproti vám beží vaše usmiate, zdravé dieťa. Precíťte to.
Povedzte si: „ŽIJE!“ a precíťte tú neopísateľnú radosť, ktorá je s tým spojená.
Dôležité je spojenie OBRAZU vášho živého dieťaťa, slova ŽIJE! a emócie RADOSTI. Natrénujte tento mentálny obraz s dôležitým slovom žije!
Zautomatizovať tento mentálny obraz – znamená opakovať si ho aspoň 28 dní, aby sa zafixoval vo vedomí.
Vždy, keď uvidíte svoje dieťa živé – či už príde domov s päťkou, poznámkou, opité alebo tehotné, váš mozog automaticky spustí, ten krásny reflexný mentálny obraz a pocity spojené so slovom ŽIJE. Môžete dieťa vyhrešiť, možno na neho aj nakričíte, ale všetko sa to bude diať v inom citovom ladení, a to v pokoji a vnútornej radosti, že žije.
A to je aj cesta bezpodmienečnej lásky.
Časové postupnosť reagovania
Prvá pomoc v akejkoľvek stresujúcej situácii, má svoje pravidlá a svoju postupnosť. Skúsme vytvoriť časovú postupnosť prvej pomoci v situáciách, v ktorých ste neistí, bezradní, šokovaní, nahnevaní a neviete či udrieť alebo mlčať.
Prvých desať sekúnd
Tento čas je najkritickejší, preto nereagujte hneď. Mlčte a pre seba si povedzte: „ŽIJE.“ Spustíte tak radosť z toho, že vaše dieťa je tu a je v poriadku. Aj pár sekúnd vám pomôže v tom, že nezačnete hneď kričať. Získate čas pre seba aj pre dieťa. Dýchajte! Jedno z bezpečnostných pravidiel leteckých spoločností je nasadiť kyslíkovú masku najprv sebe, až potom pomáhať deťom. V predĺženom nádychu môžete zaťať päste a v predĺženom výdychu ich uvoľniť. V rámci tejto pauzy si môžete znovu uvedomiť a precítiť, že vaše dieťa je živé a zdravé.
Ďalších päť minút
Povedzte si, aj si to predstavte: “Kaša sa nikdy neje horúca,“ alebo “Na mínovom poli potrebujem byť v pokoji.” Zamestnáte si tým myseľ. Nemusíte sa rozhodovať hneď.
Výchova má vždy krátkodobý a dlhodobý efekt. Čiže môžete dieťa skrotiť hneď alebo ho naučiť riešiť svoje problémové prejavy aj do budúcnosti.
Z hľadiska dlhodobého efektu je lepšie nad problémom dlhšie popremýšľať a až po určitej dobe mu povedať, ako sa môže problém riešiť. Povedzte len minimum z toho, čo chcete povedať, kým sa upokojíte. Napríklad: „Potrebujem sa upokojiť, kým sa o tom, čo sa stalo porozprávame.“ Ak je problém naozaj veľký, nechcite ho riešiť do piatich minút. Môžete povedať aj toto: „Chcem sa zamyslieť nad tým, čo sa stalo. Porozprávame sa o tom neskôr.“ Je dobré dopriať si chvíľku pokoja a až potom začať riešiť problém. Ak je dieťa dosť veľké na to, aby dokázalo zostať v miestnosti chvíľu osamote, tak z nej odíďte, choďte do kúpeľne, opláchnite si tvár a zhlboka sa nadýchnite. Mlčaním a odchodom zdôrazňujete vážnosť situácie a ukážete mu, ako vyzerá sebakontrola.
Desať minút
Zhlboka dýchajte, uvedomte si svoj impulz k prvotnému reagovaniu, čo by ste najradšej urobili a ukončite ho, ale vo svojich predstavách – prehnite dieťa cez koleno dajte mu na zadok, dajte mu facku, kričte… jednoducho rozpustite zastavené aktívnejšie emócie.
Mentálne dohrajte situáciu, uvoľníte tým emočné napätie. Môžete ho uvoľniť aj fyzickou aktivitou alebo pohybom na čerstvom vzduchu, odchodom z miestnosti, osprchovaním sa, ľahnite si a uvoľníte si svaly, upratujte, postavte sa na hlavu (známe jogínske cvičenie na zmenu pohľadu na svet).
Je účinné zamestnať mozog inou predstavou: mentálne si predstavte, že miesite cesto, že ste kováč, ktorý kuje horúce železo; rúbte drevo, šermujte. V strese takto “prepnete” svoj mozog a zamestnáte týmito jednoduchými činnosťami, ktoré vám pomôže riešiť aj energiu hnevu.
Šesťdesiat minút
Na problém dieťaťa sa skúste pozrieť aj pozitívne, všetky ťažkosti, problémy a neúspechy majú aj svoje kladné posolstvo.
-
Môžete si povedať: “Na takéto veci sa predsa nezomiera.“
-
Spomeňte si, či sa niečo podobné v detstve stalo aj vám, ako ste to vtedy prežívali a čo ste v tej chvíli potrebovali cítiť.
-
Urobte niečo paradoxné – objímte dieťa, dotknite sa ho. Uvedomte si, aké správanie od vás dieťa očakáva a reagujte opačne. Je to uvoľňujúce predovšetkým pre dieťa, ktoré je tiež v strese.
-
Sústreďte sa na pozitívne vlastnosti svojho dieťaťa a radosť z toho, že ho máte.
Nezabúdajte na mentálny tréning vášho reagovania v konfliktných situáciách. Vo výchove robí chyby každý rodič – jednoducho ich predýchajte a znovu si predstavte problém ale aj to, ako reagujete múdro a pokojne a niekoľkokrát si to opakujte a zautomatizujte.
A týmto svojim správaním meníte atmosféru, v ktorej môžete veci riešiť pokojne:
Ak syn doniesol domov zlú známku, berte to ako signál, že potrebuje pomoc, možno potrebuje doučovanie, prípadne zmeniť školu…
Ak je dieťa tvrdohlavé, znamená to, že má svoje názory a dokáže si ich presadiť. V živote dosiahne všetko, čo bude chcieť. Učte ho iba, robiť to s pokojnými emóciami.
Ak zistíte, že vaše dieťa berie drogy, uvedomte si, že takýmto spôsobom chce niečo prestať cítiť, drogy mu dávajú pocit šťastia, možno cíti hlbokú depresiu a potrebuje vašu pomoc.
Ak sa dcéra večer vrátila domov neskoro, uvedomte si, že ste vlastne v hĺbke duše šťastní, že je živá a zdravá a neskôr to v pokojnej atmosfére doriešte.
A na koniec!
S odstupom času, z nadhľadom a v pokojnej atmosfére môžete znovu prehodnotiť problémovú situáciu a upozorniť dieťa na rizikové momenty a nebezpečie tej, ktorej situácie ale aj to, prečo ste ju aj vy vnímali citlivo.
A netrvajte na poslušnosti za každú cenu!
Poslušné deti problémovú situáciu svojou poslušnosťou nemusia odhadnúť a zvládnuť.
Príbeh zo začiatku mojej znaleckej praxe vám možno pomôže zmeniť pohľad na niektoré situácie: Študenti si zorganizovali pomaturitné stretnutie v prírode. Bolo leto, prázdniny, vôbec sa im nechcelo ísť domov. Jedna študentka, poslušné a zodpovedné dievča, sľúbilo matke, že sa domov vráti do 19:00. Spolužiaci sa však dovtedy neplánovali vrátiť, tak sa rozhodla odísť sama. Jej matka začala večer dcéru hľadať, volala všetkých spolužiakov, ktorí už boli doma, no neúspešne. Dievča našli o 3 dni zavraždené…
Po tejto udalosti som svojím deťom povedala: “Ak budete v partii a viete, že je to bezpečné, neopúšťajte ju – i napriek tomu, že naša dohoda bola iná. Radšej buďte neposlušní a ja prebdiem noc v strachu o vás, ale chcem, aby ste sa vrátili živí. A vždy môžete zavolať, kde ste a čo sa deje – nie preto, že by som vás chcela kontrolovať, ale aby som mohla kľudne spať.”
Mgr. Adamcová Lýdia
