V domku na periférii žila šťastná rodina, raz v noci vypukol požiar. Plamene šľahali a rodina s deťmi utekala von, … s hrôzou zistili, že im chýba najmenšie päť ročné dievčatko. Ono vybehlo na poschodie. Otec a matka zúfalo na seba pozerali, a zrazu tam hore na manzardke sa otvorilo okno a dievčatko zúfalo volalo ocko , ocko…. Otec pribehol a kričal jej skoč. Dievčatko počulo otcov hlas a zavolalo ale ja ťa nevidím. Ale ja ťa vidím, to stačí, skoč dolu. Dievčatko skočilo a zdravé padlo do otcovho náručia. Nevidíš Boha ale Boh ťa vidí.
Dá sa to vôbec naučiť dôverovať niečomu väčšiemu a vyššiemu. Viera a dôvera sú kľúčovým momentom aj pre súčasnú situáciu, ktorú chceme zmeniť. Ovládajú nás skôr pochybnosti, predsudky, presvedčenia.
Ako sa naučiť veriť? Veríme, že príde deň a potom noc. Nemyslíme o tom, či to bude, či to príde, ani nerozmýšľame, prečo to tak je ale veríme, že to tak je. Uvedomte si ako ste v detstve verili .
Ako sa dostať k tejto sile viery, kto alebo čo je za tým, že veríme slnku, vode, mesiacu. Verím, že bude pršať, aj keď to nebude hneď, ale vnútorne tomu veríte.
Skúsme veriť v to, čo dokážeme, keď si veríme – viem napríklad variť, mám tam energiu viery a dôvery v seba; verím si, že budem zdravá; verím, že všetko dobre dopadne …
Učme sa veriť jednoduchým veciam, ktoré sa stanú, bez nášho pričinenia, učme sa veriť väčším veciam, ktorých môžeme byť súčasťou, ktoré sa budú diať a my budeme pri tom. Učme sa vytvoriť si atmosféru viery aj pre svoje deti, pre svojich blízkych pre tento svet…..
Čo nás ruší v našej viere, sú to pochybnosti o sebe a presvedčenia iných, ktoré nám vštepujú. Východiskom je veriť, že všetko sa bude diať určitým spôsobom, či už tomu veríme alebo neveríme. Viera je bytie a plynutie.
Precíťte, to čomu veríte, veríte že Slnko vyjde – dajte tomuto vnútornému pocity viery farbu a vytvorte si obraz oblohy prehriatej slnkom ako symbol vašej viery a vždy keď potrebuje cítiť vieru, si tento obraz iba predstavte
Modlitba je stíšenie srdca, je spojenie sa s vnútorným tichom. V modlitbe je pokora a viera. Modlitba existuje všade tam, kde existuje aj viera.
V modlitbe ide v podstate o dve základné veci – ide o to, že máme odvahu veriť v život a poručiť svoje starosti a všetko ostatné do rúk Boha, Kozmickej sily, Vesmírnej inteligencii, Univerzálnej láske…
Modliaci sa človek je, v takom istom stave ako človek pri meditácii. Inými slovami modlitby znižujú v organizme hladinu adrenalínu a iných stresových hormónov, čo vedie k pokojnému srdcového rytmu a pokojnému dýchaniu.
Zmeny, ktoré súvisia s meditáciou a modlitbou a následnými hormonálnymi zmenami, majú silu vplývať na imunitný systém, ktorý teraz tak potrebujeme.
K modlitbe je potrebné určité stíšenie, upokojenie, koncentrácia, vzdanie sa úsilia o dosiahnutia niečoho.
Modlitba je však viac ako uvoľnenie, jej zmyslom je jednota s niečím vyšším. Na modlitbe sa zúčastňuje naša najhlbšia časť, ktorú sme poznali už v detstve. Nájdenie tejto najzákladnejšej časti, prináša niekomu nádej a útechu, niekomu pocit bezpečia a ďalším vieru.
V princípe modlitby – ide o detskú dôverčivosť. Podstatný je tu postoj – detská dôvera k otcovej sile a potom má dieťa odvahu odovzdať všetko do jeho starostlivosti a okrem toho verí, že existuje náručie, ktoré ho nesie.
Toto je základný princíp – dôvera – pokojne prijať to, že veci s budú diať. Táto myšlienka však odporuje názorom, ktoré zdôrazňujú vlastnú silu človeka a jeho schopnosť ovplyvniť svoj život. Tu je priestor pre niečo medzi tým. Sme zodpovedný za svoje rozhodnutia, za svoj blahobyt, a názory, no zároveň by sme mali mať právo a slobodu požiadať o pomoc zhora, pretože v živote sa stávajú veci, za ktoré nenesieme zodpovednosť a s niektorými nič nezmôžeme.
Modlitba nie je činnosť, ale je bytím. Ľudia, ktorí už rezignovali a už iba čakali – prežili zastavenie, prázdnotu, v ktorej len boli a čakali. Nemohli vedieť, čo s nimi bude. Nemohli robiť iné ako sa modliť, čakať a veriť. To je čisté bytie.
Zanechanie akejkoľvek činnosti a strach nerobiť nič sa nám zdá byť najťažšie – a to je stres, ktorý nás blokuje.
Dá BOH odpoveď?
Výskumy porovnávali otvorenú modlitbu, v ktorej sa nežiada určitá vec, ale výsledok bol ponechaný na Božiu vôľu -“ Nech sa stane vôla tvoja“ a konkretizovanú modlitbu, v ktorej ľudia prosili o splnenie niečoho presne určeného.
Otvorené modlitby boli dvakrát účinnejšie ako konkretizované. Otvorená modlitba je totiž najčistejšia forma modlitby. Vtedy človek nepotrebuje rozmýšľať o svojich želaniach a netrvá na nich. Okrem toho, niekedy je ťažké vedieť, aký by mal byť najlepší výsledok modlitby. To, že niečo, o čo sme prosili nedostaneme, ešte neznamená, že naša modlitba nebola vypočutá. Také veci ako úspech, moc, peniaze môžu duši niektorých ľudí viac ublížiť.
Názorne o tom hovorí Vojakova modlitba
Prosil som o silu, aby som uspel.
Urobil ma slabým, aby som poslúchal.
Prosil som o zdravie, aby som mohol robiť väčšie činy.
Dostal som súcit, aby som mohol robiť lepšie činy.
Prosil som o bohatstvo, aby som mohol byť šťastný.
Dostal som chudobu, aby som zmúdrel.
Prosil som o moc, aby si ma ľudia vážili
Dostal som slabosť, aby som pocítil, že potrebujem Boha.
Prosil som o všetko možné, aby som sa mohol tešiť zo života.
Dostal som život, aby som sa mohol tešiť zo všetkého.
Nedostal som nič o čo som prosil.
Moja modlitba bola vypočutá.
Obľúbená je modlitba – „Drahý bože, daj mi pokoj aby som mohol prijať veci, ktoré nemôžem zmeniť, odvahu zmeniť veci, ktoré môžem a múdrosť vedieť to rozoznať.
