S touto otázkou prichádzajú často ženy, ktoré sa zmierili s tým, že mať deti je pre nich ukončená téma. Je to nejaký ich posledný pokus. Neplodnosť ako psychologický problém je pre mnohých nepochopiteľná téma.
Môže byť neplodnosť okrem hormonálnych, genetických a iných fyzických, niekedy nevysvetliteľných faktorov, spôsobená aj psychikou? Môže byť nevedomý, emocionálny stres príčinou toho, že žena nemôže otehotnieť? Môže byť neplodnosť považovaná za psychosomatický obranný mechanizmus?
Klasickou odpoveďou je presvedčenie, že neplodnosť má vždy základnú fyzickú príčinu.
Moja otázka je – „ak neplodnosť má fyzickú príčinu, čo sa stalo a čo spôsobuje, že fyzično prestalo „fungovať“ ?“
A konštatovaný vplyv nevysvetliteľných faktorov. Ale aké sú to? Kde sa vzali? Ako vznikli? Moje skúsenosti hovoria, že aj tie majú svoju logiku.
Akákoľvek fyzická alebo hormonálna príčina neplodnosti, má vždy svoje psychické príčiny spôsobené konkrétnymi emočnými zážitkami u konkrétnych žien, ktoré už nemusíme poznať.
Psychický stav a emočné prežívanie ženy je na začiatku problému s otehotnením, čiže je jeho príčinou ale rovnako je aj jeho dôsledkom, ktorý sa prejavuje strachom, pocitmi menejcennosti, neistotou v partnerskom vzťahu, traumatizujúcim vnímaním detí a nastupujúcou depresiou, možno závisťou…
Psychická trauma je vždy na začiatku ale aj na konci neplodnosti ale časový priestor medzi nimi môže byť niekoľkogeneračný!
Téma neplodnosti má spoločné korene aj s témou rôznych ochorení gynekologického charakteru. Sú to napr. onkologické ochorenia postihujúce maternicu, vaječníky, prsníky. Telo a psychika sú spojené nádoby, ich ochorenie ale aj aj liečba by mala byť spoločná.
Žena, ktorá nemôže otehotnieť, žije v neustále sa opakujúcich sklamaniach a potrebuje podporu a to hlavne podporu odborníka pre riešenie jej situácie, často sa však riešia až dôsledky neplodnosti – jej pocit menejcennosti, neistota vo vzťahu, pocity viny a často aj depresie ..
Potrebné je však riešiť aj staré traumy spojené s problémom otehotnenia a často aj strachom z pôrodu.
Prvým krokom v terapii neplodnosti je prijatie témy „nemať dieťa“, prestať sa sústreďovať na otehotnenie a uvedomiť si svoje strachy, pocity neistoty, menejcennosti…Je to bolestivá a časovo náročná cesta. Nemala by to byť ale pasívna rezignácia.
Pomôcť by mohol druhý krok a to je uvedomenie – „ ako bude pokračovať môj život bez dieťaťa?“ Mám pomáhať iným deťom aj cestou adopcie? Mám pracovať na nejakom projekte, ktorý bude možno pomáhať ženám a deťom? Nájdenie takýchto aktivít pomôže posilniť sebaistotu a sebadôveru ženy.
Tretím krokom je spracovať staré podvedomé traumy a staré schémy nefunkčného materského správania.
Prijatie neplodnosti a hľadanie príčin neplodnosti vyžaduje terapeutické postupy pracujúce s podvedomými obsahmi.
Pracovala som s mladou ženou, ktorá mala za sebou 6 neúspešných umelých oplodnení. Na terapie chodila na motorke, v čiernom koženom oblečení, s krátko ostrihanými vlasmi a všetko bolo zahalené oblakom fajčiarskej arómy. Výrazný bol deficit jej materskej, ale aj ženskej energie. Spoluprácu sme však ukončili, pretože absolvovanie terapií vyžadoval manžel a jeho rodičia, ktorí už chceli mať vnúčatá. Materstvo nebola jej téma. Jej témou bola práca, motorky, žiť slobodný život.
Druhý extrém bola maminka, ktorá mala 5 detí a chcela mať aj ďalšie dieťa, ale manžel ho už odmietal. Pracovala s deťmi a jej materská energia bola obrazne – „ako med“, na ktorý sa zlietali včeličky. Čo je tým medom v materskej energii?
Príroda sa o to postarala sama, vďaka inštinktívnej výbave žien je ich materské správanie spúšťané automaticky. Téma tehotenstva je ale spojená aj s genetickou výbavou ženy a problém otehotnieť je vždy spojený aj s emočnými traumami žien v generačnej línii.
Ako príklad by som uviedla spracovanie príbehu starej matky, ktorá prežila ťažký pôrod vrátane úmrtia dieťatka. Ďalšie dve tehotenstvá prežívala so silným strachom, strachom zo smrti a v pozadí niekde boli aj myšlienky – radšej nemať deti, ako zažívať ich úmrtie.
V inom prípade museli prejsť príbeh starej matky, ktorá otehotnela keď mala 16 rokov. Jej matka rozhodla, že dieťa sa narodí „akože“ jej bratovi s manželkou, ktorí deti nemohli mať. Mladé dievča sa muselo 15 rokov pozerať, ako niekto iný vychováva jej dieťa a svoj materský inštinkt musela v seba potláčať 15 rokov. Až po úmrtí svojej matky sa rozhodla povedať svojmu dieťaťu, že ona je jeho matkou.
Nezanedbateľný bol aj príbeh inej ženy a matky, ktorá mala 9 detí, manžela alkoholika a každé ďalšie tehotenstvo už prijímala s odporom a odmietaním.
V každom prípade bolo potrebné dať priestor na ukončenie týchto emócií a „preprogramovať“ starú schému materského správania tak, aby začal fungovať prirodzený materský inštinkt.
Sprievodnou témou neplodnosti je aj sexualita žien. V minulosti bola sexualita u mnohých žien vnímaná skôr ako povinnosť a ojedinelé neboli znásilnenia a pohlavné zneužívania spojené so sexuálnou traumou. Znecitlivenie ako jediný obranný mechanizmus voči tejto bolesti je v pozadí mnohých sexuálnych dysfunkcií a schopnosti precítiť intimitu ale aj mnohých onkologických ochorení. Práve s témou onkologického ochorenia som sa musela vysporiadať aj ja.
Pre psychiku každej ženy je oslobodzujúce spracovanie týchto ťažkých tém, ktoré môžu byť v pozadí nielen neplodnosti ale aj depresií, sexuálnych a tým aj vzťahových problémov.
