Aký bude? Ako ho vychovávať? ČO bude dôležité v jeho živote? Plno otázok. Ale odpovede sú vzdialené…
Slušnosť, poslušnosť, neposlušnosť veľká téma vo výchove!
Čo je lepšie?
Vychovať slušne neposlušné dieťa, ktoré si vie pokojne povedať to, čo cíti a myslí a prejaviť to aj jednoduchým gestom?
ALEBO vychovať poslušné „sopky“, ktoré nepredvídateľne vybuchujú to množstvo potlačeného hnevu, nenávisti, zúrivosti…?
ALEBO vychovať trpiace obete, ktoré tieto hrozné emócie obrátia voči sebe, a máme tu sebapoškodzovanie a samovraždy?
Tri životné príbehy troch chlapcov
Traja mladí muži, a tri rozdielne spôsoby reagovania. Tri životné príbehy, ktoré nám majú niečo ukázať …
ČO spája životné príbehy týchto troch mladých mužov?
Čo majú spoločné, a v čom sú odlišní? Spája ich odmietanie, nerešpektovanie, vzdor voči niečomu, mnohými považované za neposlušnosť, a odlišujú ich rozdielne dispozície k emočnému reagovaniu a prežívaniu.
Videli sme odmietnutie spojené s pokojnými a kultivovanými emóciami vyjadrené jednoduchým gestom ruky verzus odmietanie spojené s agresívnymi emóciami, spojených s nenávisťou, hnevom, pomstou …
A je tu aj dobrovoľná smrť mladého úspešného hokejistu s rozlúčkovými slovami – „Prepáčte. Neviem ani, ako mám opísať, ako veľmi ma mrzí tento čin, ktorý som spravil. Jednoducho prepáčte za bolesť ….“ A to sú emócie tichej depresie, pocity viny … Zostáva neodpovedaná otázka – „Ale prečo a začo?“
A čo nasledovalo ….
… množstvo komentárov, kritika, obviňovanie a téma neposlušnosti, neslušnosti, poslušnosti, slušnosti. Ale aj šok, ľútosť a smútok z nepochopenej smrti mladého úspešného hokejistu.
Zamyslime sa nad gestom podania ruky …
V prípade, ak je človek chorý alebo je ufúľaný, má zašpinené ruky, je akceptovateľné nepodanie ruky.
Ak je človek psychicky „nečistý“, jeho ruky „majú niečo na svedomí“, je dodržiavanie slušnosti inak posudzované – ruku treba, aj tak podať.
Porovnajme to s činom ublíženia na zdraví. Ak vás niekto zbije, máte viditeľné rany na tele, bez problémov začne trestné stíhanie páchateľa.
Ak vás niekto psychicky týra, ubližuje vám, máte „rany na duši“, je jeho trestné stíhanie už problémom. A dôvod: nič nie je viditeľné a dokázateľné, a vôbec stalo sa niečo…
To, čo nevidíme, aj keď to tiež bolí, nie je tak dôležité a netrestáme to! Ale práve to, je to, čo je určujúce v našom správanie. To je naša PSYCHIKA, ktorá nás napĺňa, vďaka nej prežívame radosť, šťastie, pokoj, ale aj hnev, smútok …
Čo dáva sily nášmu reagovaniu? ČO pôsobilo viac v správaní troch mladých mužov? EMÓCIE!
Emócie, pocity, nálady …
Určujúce sú emócie! Emócie majú silu a energiu, ktorá určuje rýchlosť, smer a spôsob nášho reagovania a správania. A určujú aj smer poslušnosti a neposlušnosti.
Môže byť slušná neposlušnosť ?
“Sú neposlušní!” – to je časté konštatovanie a hodnotenie dospelými. Zaoberáme sa a riešime iba neposlušnosť. Snahou mnohých je zmeniť neposlušnosť na poslušnosť, a to sa dá docieliť viacerými spôsobmi. Najčastejšie sú vyhrážky, zákazy, príkazy, krik, zastrašovanie, poučovanie, spochybňovanie, výsmech, manipulovanie.
Uvedomte si, aké emócie sprevádzajú tieto postupy, a aké emócie zanechávajú v psychike každého človeka!
Čo všetko zostáva skryté, neprejavené, potlačené, nevypovedané? Hnev, zlosť, strach, nenávisť, zúrivosť, … Ale aj ľútosť, vina, bezmocnosť, smútok a depresie, že nemôžem byť sám sebou a formovať seba…
A dôsledok – šikana, reagovanie so zlosťou, nenávisťou, fyzickou agresivitou, ktorá môžu byť obrátená aj voči sebe.
A aké máme EMÓCIE
Svet emócií je ako farebná pyramída. Začína základnými, nižšími citmi a postupuje k zložitejším, vyšším citom. Spočiatku prežívame základné emócie, naše dospievanie tieto základné city rozširuje, zjemňuje a kultivuje.
… a vďaka tomu máme vyššie city, a to sú:
Sociálne city: láska, sympatia, jemnosť, súcit, vďačnosť, dôvera a ich protipólom je nenávisť, citový chlad, antipatia, krutosť.
Etické city: spravodlivosť, čestnosť, obetavosť, úprimnosť a ich protipólom sú asociálnosť, cynizmus, chamtivosť, falošnosť.
Estetické city: krása, pôvab, vznešenosť, optimizmus a ich protipólom sú odpor, hnus, škaredosť, pobúrenie.
Intelektuálne city: zvedavosť, záujem, nadšenie, odvaha, rozhodnosť a ich protipólom sú apatia, nuda, ľahostajnosť, povrchnosť, netrpezlivosť.
Aké city prežívame? Aké emócie vyžarujeme, akými ovplyvňujeme svoje okolie, a tým aj svoje deti? Pozrime sa do zrkadla, počúvajme sa.
Zamyslime sa, aké emócie asi sprevádzali výchovu, a tým aj správanie mladých mužov, ktorí sa reagovali tak rozdielne.
Kto za čo môže.
Deti? NIE! Sú tu rodina, rodičia a škola, učitelia. Zabúdame na to, že dieťa dedí od svojich rodičov všetko “vonkajšie” a všetko “vnútorné” – farbu očí, ale aj strach, hnev. nenávisť.
Rodičia odovzdávajú deťom všetky zážitky zo svojho detstva spojené s množstvom emócií, odovzdávajú im povahové črty, schopnosti, nadanie, emócie. Odovzdávajú im dispozície k chorobám, odovzdávajú im archív všetkého, čo dostali, ale aj čo zažili.
Deti dedia pozitíva aj negatíva, bohatstvo aj chudobu, úspechy aj neúspechy, múdrosť aj hlúposť, hnev aj pokoj. Dostávajú všetko a nemôžu si vyberať! Preto – všetky nadmerné a neprimerané emócie deťom nepatria! Patria aj nám.
A je tu aj škola.
Koľko detí chodí do školy s radosťou, kde musia a musia … Koľko detí prežíva strach zo skúšanie, písomiek, známok. Nasleduje kritika, a množstvo domácich úloh. A doma úlohy, krik, tresty, obviňovanie, že sú nezodpovedné, hlúpe, nevďačné …. A príde vek dospievania a všetko čo deti zažili, dostáva „búrlivú energiu dospievania.“
Stačia slová, diskusie, vysvetlovanie
Stačí dieťom vysvetliť dobré a slušné správanie: “Slušnosť káže …; to nesmiete robiť; musíte sa správať slušne; rozprávajte slušne; tu sa nesmie…?”
Nestačí! Reči o tom, ako nemať strach, nebyť smutný, nebyť agresívny, nepomáhajú. EMÓCIE, ktoré sú v pozadí nášho správania nikdy slovami nezmeníme.
Slová, ranné diskusie v školách nezmenia hlboko uložené a zdedené emócie deti. Pomohlo by, ku SLOVÁM pripojiť arteterapiu a to znamená zmeniť obsah výtvárnej výchovy, zmeniť hodiny hudobnej výchovy na muzikoterapiu. A hodiny telesnej výchovy obohatiť o tanec, bubnovanie, jogu a iné relaxačné aktivity.
A predovšetkým tieto predmety neznámkovať a nestresovať, nevyužívať strach na dosihnutie lepších výsledkov. Využiť ich “terapetický potenciál”!
Mgr.Lýdia Aamcová
