Nezaradené

Výchova rodičov musí byť rozdielna

Výchova rodičov musí byť rozdielna

Materské a otcovské úlohy sú predurčené prírodou, a tým je rozdielne aj výchovné správanie rodičov. Výchovné metódy otcov a matiek sa líšia, ale dôležitosťou a kvalitou sú obe rovnocenné. Práve ich rozdielnosť a dopĺňanie robí výchovu komplexnou a účinnou.

Rodičovské úlohy sú inštinktívne prednastavené, pôsobia automaticky, vidieť to už v odlišnej hre chlapcov a dievčat. Ak tieto svoje mužsko/ženské inštinkty prijmete a dôverujete im, výchovu potom môžete zvládať ľahšie a pokojnejšie.

Názory, že ak je matka doma, tak zabezpečuje výchovu detí, sú mylné. Matka zabezpečuje výchovu detí doma a otec vo vonkajšom svete a práve na to muži zabúdajú. Ich povinnosťou je dopĺňať výchovu matky o mužské aktivity a kontakty so svetom.

Výchova matky je mäkšia, citovo teplejšia a je spojená viac s kontaktmi na telesnej úrovni. Je o dotykoch, nosení, kolísaní dieťaťa, ale sú to aj pohľady, jej hlas a rozprávanie. Matka svojimi objatiami uspokojuje citové potreby dieťaťa, napĺňa jeho citové nádrže a učí dieťa prejavovať city.

Výchova otca je reálnejšia a tvrdšia. Otcovia majú menej empatie, majú didaktickejší prístup a ich „nežný“ fyzický kontakt je obmedzenejší. Otcovia sú vlastne mostom medzi vnútorným svetom rodiny a vonkajším svetom. Učia deti vyjadrovať sa a prejavovať navonok a pripravujú ich na svet kamarátov. Zo svojej praxe viem, že chlapci, ktorí nemajú kontakt s otcom, majú problémy nájsť si svoju pozíciu medzi kamarátmi.

Otec učí deti tvoriť svoje hranice, byť autoritou, aby sa nemuseli neprimerane presadzovať, predvádzať, okúzľovať, za každú cenu vyhrávať, len aby si získali pozornosť.

V komunikácii je otec pre dieťa náročnejší, pozornosť otca si dieťa musí skôr získať. Výskumy potvrdzujú, že otcovia stimulujú viac mentálne schopnosti a tvorivosť dieťaťa. Matky sa snažia tieto schopnosti zabezpečiť skôr učením sa s dieťaťom, len aby malo čisté jednotky. Mentálne schopnosti nemusia súvisieť s učením dieťaťa na čisté jednotky.

V súčasnosti sa vo výchove viac využíva rozprávanie, vysvetľovanie a preto sú otcovia v nevýhode. Základnou vlastnosťou muža a otca je totiž konať a dôležité sú činy, ich výchova je viac o aktivitách a zážitkoch. Mnohé matky sa však o deti boja, a deti takto prichádzajú o zážitky, skúsenosti ale aj pády, ktoré ich niečomu učia.

Prečo sú výchovné metódy rodičov rozdielne:

  • Žena a matka je geneticky naprogramovaná hovoriť, premýšľať a tvoriť. Pre ženy a matky je dôležitá reč. Matka od malička k deťom hovorí, musí s nimi komunikovať, hrať sa s nimi a spievať.

  • Muž je geneticky naprogramovaný vidieť, reagovať a konať. Pre mužov sú dôležité činy, s nimi spojená koncentrácia a mlčanie, preto môže byť horšia ich verbálna komunikácia s deťmi, aj ich matkami.

  • Energia matky je kruhová, centrujúca okolo ohniska, okolo detí a charakterizujú ju objatia, mäkkosť, nežnosť, kolísanie, pocity slasti, ktorých symbolom sú ženské prsia.

  • Energia muža a otca je energiou ťahu – sledovať, stopovať, uloviť. Jeho pripravenosť k boju si vyžaduje rozhodnosť a silu, čo sa prejavuje v hre s deťmi, ktoré vyhadzujú, točia, naháňajú a vedú ich k prekonávaniu prekážok.

  • S matkou sú deti deväť mesiacov v silnom fyzickom spojení, matka je zdrojom kvalít, akými je fyzická blízkosť, intimita, citovosť, nežnosť.

  • Otec je vzorom pre bezkontaktné vzťahy s kvalitami ako sú aktivity, hry, bojovanie, súperenie, práca a k tomu patriace priateľstvo, solidarita, odvaha.

  • Matka má silnú väzbu na dieťa a otec ju v správnom čase musí narúšať, čím oslobodzuje dieťa ale aj matku, aby mohla mať ďalšie dieťa a dieťa potrebuje nájsť svoju cestu. Je to dané prírodou a nie tým, že by otec chcel vziať dieťa matke. Obrazne je to psychologický pôrod.

  • Otec deti učí vytvárať vzťahy a matka ich učí ako vzťahy napĺňať a obohatiť ich citmi, empatiou, objatiami.

  • Otec učí deti ísť do sveta, vytvárať vzťahy a prekonávať prekážky. Otec je prvou osobou, ku ktorej si dieťa tvorí vzťah, otec je totiž „vonku“. A to je symbolicky „sociálny pôrod“. Ak dieťaťu chýba otec, bude mať problém s vytváraním vzťahov, nevie „kde patrí“ a nevie si nájsť svoje miesto vo svete.

  • Matka vytvára väzby dieťaťa na domov, ktoré si ono nesie celý život a vďaka týmto väzbám sa aj domov vracia. Matka učí deti citu pre rodinu a pre domov, učí ich tvoriť domov nech sú kdekoľvek vo svete.

  • Matkina láska a pozornosť je nepodmienečná, pozornosť a lásku otca si deti musia viac získavať a matky by to mali rešpektovať a nesnažiť sa deťom túto cestu k otcovi uľahčovať, prípadne otca kritizovať.

V súčasnosti sú dôležitými otázkami – „je muž MUŽOM a je žena ŽENOU?“ a ako deti reagujú na slabnúcu silu ich autorít. 

Súčasná realita je iná, mení sa správanie matiek a mení sa správanie otcov, ale dieťa zostáva dieťaťom. Ženy začínajú loviť mamutov, ale otcovia sa ku krbu až tak nehrnú. Opraviť niečo, vymaľovať stenu v byte trvá mužom niekedy roky. Ich zapojenie do kruhovej energie je ťažšie, ako zapojenie žien do energie ťahu.

Akceptujem, že ženy chcú pracovať, aj ja pracujem. Niekedy sa však zamýšľam, či to nebolo pre moje ochorenie poslednou kvapkou. Je naša emancipácia výhrou? V čom sme vlastne emancipované?

Áno, doba je iná, aj my sme už iné, ale v našom vnútri zostala tá pradávna sila matky. Príroda si ide vojou cestou, má svoje tempo a my musíme rešpektovať pomalosť zmien v evolúcii.

Archetypy, tieto prírodou dané a rokmi tvorené modely správania, sa menia plynule a nerešpektujú bojkot úloh muža alebo ženy. Tieto predispozície k ženskému a mužskému správaniu nemôžeme vo svojom vnútri vymazať a zmeniť, pretože to chceme inak. Prichádza čas postupných kompromisov.

Jednotný front“ výchovu oslabuje

Rozdielne mužské a ženské výchovné metódy nás privádzajú k teórii jednotného frontu. Je to časté odporúčanie od niektorých odborníkov – „rodičia musia byť vo výchove jednotní“.

Žiadny „jednotný front“ nefunguje.

Je to iba hra, ktorú deti prekuknú. Rizikom jednotného frontu je, že vo výchove sa stiera ženský a mužský prístup. Rozdielne výchovné správanie rodičov totiž zabezpečuje efektívnejšiu a plnohodnotnejšiu výchovu detí.

Čo ich spája a čo rozdeľuje

Musíme rozlišovať situáciu, kedy sú rodičia vnútorne zladení, aj ako partneri a majú rovnaké základné výchovné princípy – nekradne sa, nefajčí sa, neklame sa, nebije sa. Ich výchovné metódy môžu byť pritom rozdielne, ale pri riešení výchovnej situácie sa dopĺňajú.

Deti takto cítia spoločnú silu rodičov.

Príklad môže byť fajčenia syna alebo dcéry. Obaja rodičia sa zhodujú v tom, že nechcú, aby ich dieťa fajčilo.

Matka reaguje skôr emočne, moralizuje, dieťaťu rozpráva o následkoch a môže mu niečo zakázať.

Otec sa tiež nahnevá, tiež mu niečo povie, ale predovšetkým ho zoberie a prinúti vyfajčiť 5 cigariet. To je čin. To je zážitok, ktorý si dieťa určite zapamätá.

Moralizovanie a dohováranie takýto zážitok neumožňujú.

Takto polarizované výchovné metódy otca a matky umožňujú deťom učiť sa reagovať na polaritný svet, prijímať mužské a ženské argumenty, rôzne spôsoby riešenia v mužskom a ženskom svete.

AKO chrániť dieťa

Spoločnou úlohou otca a matky je dieťa chrániť, je to súčasťou ich rodičovského inštinktu. Vo výchove sa rodičia snažia chrániť tak deti, že im rozprávajú, ako je čo nebezpečné. V tomto prípade sa viac zapájajú ešte nezrelé racionálne časti detského mozgu, ktoré ešte nemusia informáciu o nebezpečenstve správne spracovať.

Čo má dieťa dané

Je potrebné vrátiť sa k hlboko uloženým inštinktom, a to sú inštinkt boja, úteky ale aj znehybnenia (maskovania). Dieťa k tomu potrebuje prežívať rôzne zážitky, aktivity, dobrodružné hry spojené s fyzickou aktivitou. Príroda nám dáva všetky možnosti, aby sa dieťa naučilo chrániť v rôznych situáciách a vy mu môžete byť vzorom.

A to je cesta k sebavedomiu dieťaťa

Ako rodič máte dieťa chrániť, ale máte ho aj naučiť vedieť sa chrániť a naučí sa to, ak bude mať možnosť reagovať – utekať, vyliezť na strom, preskočiť potok.

Dieťa má svoj sebazáchovný inštinkt a je potrebné dať mu priestor, kde sa ho naučí využívať. Výchova by mala byť zameraná tak, aby u dieťaťa vytvorila vnútorný pocit „viem sa a dokážem sa chrániťNajlepšou ochranou je naučiť dieťa dôverovať si –zvládol som to a zvládnem to aj teraz“.

Dávate možnosť dieťaťu zažiť niečo podobné? Vystavujete ho určitým nebezpečným situáciám, ktoré spolu s ním zvládate? Je to princíp „pozitívnej traumy“ – prežívať nebezpečie s bezpečným sprievodom.

Čo spôsobuje rodičovský strach

Pri téme ochrany je potrebné uvedomiť si, akú úlohu zohráva strach rodiča, ktorý ho núti dieťa chrániť, ale v podstate môže dieťa obmedzovať a izolovať. Dôležitá je otázka: Je naša ochrana zrelá, primeraná veku dieťaťa a situácii, alebo je daná naším strachom?“

Prezentované správy, napríklad o kliešťovej encefalitíde, vedie mnohých rodičov k tomu, že prestanú chodiť do prírody. Podobne pôsobia správy o napadnutí ľudí medveďom.  

Alebo – nesmieš ísť sama, niekto ťa niekto chytí za ruku, odvedie do auta a unesie, vedie dieťa k sociálnej izolácii a nedôvere.

Strach vo výchove by mal byť nahradený výchovou k ostražitosti a opatrnosti.

Pred čím má byť dieťa chránené?

Pred fyzickým a psychickým týraním a zneužívaním. Ako pôsobí na deti neustála kritika, krik, výčitky, porovnávanie s inými – toto sú výchovné metódy ohrozujúce psychický život dieťaťa.

Upozorňujem aj na ochranu dieťaťa pred rodičom. Je to časté, predovšetkým u matiek, že nevedia brániť dieťa pred otcom, ktorý mu nadáva, kričí naň, ponižuje ho alebo neprimerane trestá. V pozadí takéhoto správania môže nezrelá osobnosť otca alebo jeho prílišné sebavedomie, nadradenosť. V extrémnych prípadoch môže byť v pozadí alkoholizmus otca alebo porucha jeho osobnosti. Apelujem na matky, aby to nedovolili a situáciu rázne riešili.

Často si to vyžaduje pracovať s matkou na jej odvahe a sebaistote, aby vedela takémuto správaniu otca určiť hranice.

Na druhej strane sú otcovia, ktorí nevedia zastaviť krik matky na deti, dokonca sa obviňujú, že má toho veľa a pritom má na starosti jedno živé dieťa, z ktorého sa jej výchovou stane ustráchaný človiečik.

Neprimerané správanie jedného z rodičov je potrebné zastaviť a nie sa z určitej bezmocnosti pridať k jeho výchovným metódam s odôvodnením „ale syn bol zlý, doniesol štvorku, zaslúžil si to“.

Každý rodič je citlivý na šikanu svojho dieťaťa, ale šikanu v domácom prostredí zo strany jedného rodiča už akceptuje.

Matka dvoch detí v pubertálnom veku žila 15 rokov s manželom alkoholikom. Bolo to pre všetkých ťažké, pretože keď nepil, bol dobrým manželom a otcom. Keď sa však opil, kričal, bol agresívny, predovšetkým na matku a psychicky ju týral. Obe deti mali problémy – syn sebadeštrukčné poškodzovanie, pre problémy s agresivitou v škole bol hospitalizovaný na psychiatrii a dcéra utekala z domu. Na základe vyjadrenia psychiatra mal otec zákaz priblíženia k rodine. Matka to však nedodržala a opakovane mu umožnila vrátiť sa. Vždy sa to skončilo zle.

Na moju otázku, či si uvedomuje, čo cítia deti, koľko lásky majú doma, mi matka odpovedala „ale ja ich objímam a bozkávam“. Pritom však sama bola plná strachu, depresie, neistoty. Syn sa zmietal v ťažkých pocitoch, že ho rodičia neľúbia a želal si, aby otec radšej zomrel. Mal však kamaráta, ktorému otec zomrel a ten mu povedal, že by mal radšej otca živého aj keby pil, čo v chlapcovi spustilo pocity viny. Postupne sme si definovali hlavné zásady prístupu k otcovi – „ľúbim ťa otec; chcem ťa, ale triezveho; ja som sa bol liečiť, choď sa, prosím ťa, liečiť aj ty“ – tie slová si opakoval a postupne ich dokázal povedať otcovi.

Kričiaci rodič“ by si mal uvedomiť svoje problémy a riešiť ich. Uvedomiť si, že dieťaťu sa môže niečo stať a on bude ľutovať každý deň, keď ho kritizoval, nadával mu a kričal. A takto vychované dieťa bude raž kričať na svoje deti, ale aj na stárnucich rodičov.

Mgr. Lýdia Adamcová

Prečítajte si tiež

Ženy a matky

Materstvo je múdrosť daná prírodou.

Prečo ale ženy na materskej dovolenke majú pocit, že sú hlúpe? Materstvo je pracovná doba trvajúca 24 hodín. A čo všetko zahŕňa? Sekcia vývinovej…
Zobraziť
Nezaradené

Stráca sa hodnota materinského jazyka

Aký má zmysel učiť dieťa angličtinu, ktoré ešte nevie úplne rozprávať? Kamarátka mala trojročného syna, ešte nerozprával, ale už sa učil angličtinu. Vedel,…
Zobraziť