Šikana nie je v spoločnosti osamotený jav. Patrí k nej aj zneužívanie, týranie, terorizmus a na konci všetkého sú vojny…
Kde to všetko začína? Žijeme vo svete hodnotenia pozitívneho aj negatívneho, múdreho aj hlúpeho, objektívneho aj subjektívneho. V tomto svete sa objavuje kritizovanie, ironizovanie, klebetenie, posmievanie, ohováranie, vulgárne komentovanie, verbálne šikanovanie. Prastarou témou sú známe dedinské klebety a ohováranie poza chrbát. Mnohí máme na to spomienky.
Dnes klebety a im podobné informácie počujeme aj z rôznych médií, bulvárnej tlače a sociálnych sietí. Tie sú plné „verbálnej šikany“, do ktorej sa niektorí ľudia veľmi radi zapájajú. A všetko to môže pokračovať aj fyzickým týraním, lynčom a ukrižovaním, ktoré poznáme z histórie kresťanstva.
Téma šikanovanie je viac vnímaná v škole, ale začína už doma. Spočiatku nenápadne, možno rôznymi posmeškami rodičov, ktoré sú adresované deťom, ale aj cudzím ľuďom. Pre mnohých rodičov je prekvapením zistenie, že ich dieťa v škole šikanuje – fyzicky a verbálne napáda deti a nastupuje aj kyberšikana.
Problémy detí, ale aj dospelých, ktorí sa stali obeťou týrania, zneužívania a šikany, sú diskutované a riešené. Problémy ľudí, ktorí sú agresormi, zostávajú neriešené a skôr iba trestané, pritom sú pre spoločnosť oveľa nebezpečnejšie.
Na pozadí správania páchateľov i obetí je strach. Ten u nich spúšťa odlišné inštinktívne reakcie. Šikanovaný reaguje únikom, stiahnutím sa a šikanujúci reaguje útokom, bojom a prenasledovaním. Obaja sa vzájomne zrkadlia a boja sa svojho skrytého strachu. Šikanovaný a šikanujúci, to sú dve strany jednej mince a vždy sú signálom, že pomoc potrebujú obaja. V prípade šikanovaného trpí v živote on sám, v prípade šikanujúceho je jeho správaním ohrozená spoločnosť.
Hybnou silou v správaní šikanujúceho – agresora je potreba:
-
ventilovať vlastnú agresivitu a zlosť,
-
druhému ublížiť a ponížiť ho,
-
po moci, nadradenosti a dôležitosti,
-
maskovať svoju slabosť a bezmocnosť,
-
získať si rešpekt fyzickou silou pri deficite mentálnych a osobnostných kvalít.
Už v v rannom detstve sa objavujú prvé znaky, ktoré môžu viesť neskôr k šikanovaniu:
-
deti neznášajú prehry, reagujú na ne agresívne a zlosťou,
-
deti závidia iným deťom,
-
deti sa nevedia prispôsobiť prostrediu a situáciám,
-
deti sa snažia aj nevhodným spôsobom získať pozornosť,
-
deti vyrastajúce v konfliktom a agresívnom prostredí.
Riešili sme problém školáka, ktorý mal dlhodobo problém so sebapresadzovaním. Potreboval byť vodcom, uznávaným a rešpektovaným, potreboval vyhrávať a „mať navrch“. A ak to nešlo, ponižoval. Existenčné podmienky rodiny mu umožnili pozerať sa na mnohé deti zhora. Jedným z cvičení pre korigovanie jeho správania bolo lezenie na kopce, po skalách a iné horolezecké aktivity. Tie symbolicky znamenali – ak chceš byť nad a pozerať sa z výšky, musíš niečo prekonať a dostať sa na vrchol.
Prečo niektorí ľudia potrebujú komentovať vlastnosti a správanie inej osoby:
-
platí to známe “trafená hus zagága” – rozprávajú o niečom, čo sa týka aj ich,
-
kritikou iných si kompenzujú svoje vlastné nedostatky,
-
kritika je pre nich relax, vďaka ktorému pociťujú úľavu,
-
môže to byť prejav ich osobnosti, ich subjektívne komentovanie – “podľa seba súdim teba“,
-
ohováranie inej osoby je prejavom ich verbálnej agresie.
Mgr. Lýdia Adamcová